V prenesenom slova zmysle, ak hovoríme, že „spoločnosť je chorá," myslíme tým najčastejšie ľudí, ktorí ju tvoria. Ak chceme žiť v spoločnosti bez „desivých javov" musíme sa postarať o „zdravú populáciu." Paradoxom však je, že ľudstvo sa stará o všetko možné, len nie o seba. A tu je niekde zárodok problému...
V ostatnom čase sa oveľa častejšie stretávame s tým, že vrastá počet tehotenstiev a pôrodov u mladistvých. Dnes už nie je zriedkavé, že je to veku trinásť rokov. Často ide o deti, budúce mamičky z veľmi slabých sociálnych skupín. Je viac, ako jasné, že to bol len sexuálny pud, že sa stali matkami. V tom lepšom prípade je dieťa pre nich hračkou. Ale ako dlho táto hračka vydrží? Veľa z nich nezvládne situáciu, lebo sa obmedzi čas „ich zábavy..."
Netýka sa to len sociálne slabších skupín. Niektorí mladí rodičia, najmä študentky majú často problém zaradiť dieťa do svojho programu. Vari nie sme až príliš často svedkami toho, ako mladí rodiačia kričia a rozdávajú facky svojim deťom? Práve takáto facka, ktorú som videla ma podnietila k tomuto článku. Nevybíjajú si svoju frustráciu a nespokojnosť s vlastným životom práve na nevinných deťoch? Oveľa horšie sú na tom deti nechcené. Nikto ich nechcel, nečakal, nikto ich nevítal...
Keď vidíme koľko zla môže byť napáchané ľudmi a spoločnosťou, ktorá dovoľuje nezodpovedné rodičovstvo, mali by sme to stopnúť. Mali by sme svoje deti učiť, že ich deti nie sú pre nich hračkou. Nič a nik nemôže nahradiť úlohu rodičov. Nechcem znevažovať náročnú prácu štátnych, či súkromných inštitúcii, ktoré často suplujú úlohu rodiny. No, treba si uvedomiť, že dieťa potrebuje k zdravému vývoju, nie len materiálne podmienky, ale aj potrebné stimulácie, pozornosť, pociť bezpečia a lásku. V tomto má rodina nenahraditeľnú úlohu a to vkaždom spoločenskom, či politickom usporiadaní.
Často to nie je ideálne, ani u zamestnaných rodičov. Výchovu často suplujú prarodičia, starý rodičia, ale módnym záskokom výchovy sa stáva aj babysitter. Nechcem isť do extrémov, ale položme si otázku: "Vari by maliar, sochár, či spisovateľ nechal niekoho nekvalifikovaného zasahovať do svojho diela? A vari dieťa nie je naše najväčšie dielo?" Možno teraz budete namietať a poviete: „Ženy musia chodiť do práce." To je žiaľ problém nie len našej spoločnosti, ale takto existuje veľa rodín po celom svete.
Nikdy by ma nebolo napadlo, že mladé rodiny môžu byť na tom horšieho, než tomu bolo v časoch, keď si naša generácia zakladala rodiny a vychovávala deti. Možno je to naivne, ale očkávala som, že musí prísť čas, keď muži zarobia toľko, aby uživili svoje rodiny. Ideálne by bolo keby sa ženy aspoň po dobu šesť rokov mohli venovať výchove deti, aby za túto starostlivosť dostali plat. Štát nemá prostriedky! To je pravda, ale na druhej strane môže štát ušetriť tým, že vyrastie zdravšia generácia. Všetci by sme sa mali usilovať presvedčiť tých, čo rozhodujú o zákonoch, že rodičovstvo je profesia a nie hobby.
Možno sa opýtate, kde to žijeme. Čo chcem, keď je hospodárska kríza. Ja osobne sa nemôžem zbaviť pocitu, že peniaze sú, ibaže nie sú na správnom mieste. Týka sa to Slovenska, aj celej Európy. Stačí sa okolo seba popozerať, popočúvať, kde, kto a kedy a ako zneužil verejné prostriedky, európske fondy... Je to smutné, hoci si hovoríme, že sme „právny štát" naprieto tomu sa môžu diať neprávosti, ktoré sú nielen v rozpore morálkou, právom, ale i so zdravým rozumom.
Verím, že som svojim názorom nepobúrila rodičov, ktorých profesia, či pracovné zaradenie vyžuduje neústály kontakt v profesii z dôvodu straty odbornosti. Ale nakoniec každý rodič má právo slobodne sa rozhodnúť a rozumne kompenzovať výchovu svojich detí.
Dôležité je nezabudnúť, že dieťa je šťastím rodiny. Stačí sa pozrieť okolo seba, koľko rodín túži po dieťati... Ak my to šťastie máme, urobme všetko preto, aby bolo dieťa štastné. Ak má byť dieťa sťastné musí byť šťastná aj matka. Aj preto sú vzťahy v rodine nesmierne dôležité. Dovolím si povedať, že možno rovnako dôležité, ako finančné zabezpečenie rodiny. Viem realita je často krutá, aj keď niektorí rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie, niekedy sa to jednoducho nedá. Ale rozhodne môžeme dať deťom to, čo netreba kupovať, venujme im našu lásku a náš čas. Verím, že ak by tak konal každý rodič nebolo by to toľko smutných detí. Nevideli by sme, ako matky rozdávajú miesto pohladenia facky. Facky, ktoré poburili aj mňa a vyprovokovali ma k napísaniu tejto úvahy. Možno aj vy máte takéto, či podobné skúsenosti, verím, že sa podelíte o ne.
Ilustračné foto: zdroj internet