Je to tak, ak niekto na nás slovne zaútočí, spravidla nám to vyrazí dych. Hnev nám pretrhne akékoľvek rozumné myšlienky, tie nám žiaľ prídu na um až po niekoľkých minútach a vtedy býva často neskoro. A ten pocit? „Ako keď človek padne na nos," hovorí v tejto súvislosti Mária. A zároveň rozvádza svoje myšlienky: „Mne sa to nedarí, zrejme aj preto lebo mám v sebe zakódované správanie, že každému chcem vyhovieť, nikoho nezraniť." Duchaplnosť veru nemôže byť vždy milá, často môže zraniť.
Máriu najčastejšie dokázala vytočiť Iveta. Bola to baba nápadná, prehnane sebavedomá a dosť agresívna. Pozornosť pútala najmä šperkmi, ale i nápadným oblečením. Vždy keď sa objavila, kanceláriu zaplavila vôňa ťažkého, sladkého parfumu. Nikdy si pritom neodpustila zaútočiť na Máriu. Evidentne jej to robilo radosť. Keď sa v kolektíve hovorilo o vzťahoch, nezabudla Márií šplechnúť do očí : „Keby som bola ja tvoj muž, už dávno si hodím slučku," a pritom nemala na to najmenší dôvod. "Problémy, ako v každej inej rodine, ibaže ja som o nich hovorila, možno som nemala," dodala Mária.
„Čo je veľa, to je veľa," povedala si Mária a začala trénovať odvahu, ako byť pohotová, ak chcete duchaplná, aj za cenu, že bude drzá. Aspoň tak to vnímala ona, lebo často sama seba odkazovala na myšlienky, ktoré kedysi vraj povedal Busch "Hlúpe myšlienky má každý, iba múdry ich nevysloví." Intuitívne cítila, že veru v tomto prípade bude postupovať inak. Trénovala tak dobre, že duchaplne reagovala nielen na Ivetine útoky, ale tiež s nadhľadom komentovala trápne situácie, ktoré v kolektíve z času - načas vznikli, čím tieto situácie značne odľahčila. Veľa kolegov jej začalo byť vďačnými. Svojimi komentármi vyvolávala nielen úsmev na tvári, ale si upevňovala aj svoje sebavedomie. Keď raz Iveta opäť zaútočila svojim obľúbeným: „Keby som bola ja tvoj muž, už dávno si hodím slučku." Mária si to nenechala, teraz už reagovala, jej slová zneli pokojne a povedala: „Tak to preto si bez partnera, už si všetci stihli hodiť slučku?" Iveta vyvalila svoje, aj tak veľké oči, a odpochodovala k svojmu stolu. Inokedy, keď sa Iveta navážala do Márii nevydržala a Ivete povedala: „Nemusíš sa predvádzať, i tak všetci vieme, že si múdra, ako ovládač na televízor." Kolegyne mali, čo robiť, aby sa nesmiali nahlas. Iveta pochopila, že v Márii stratila svoj vďačný objekt a dala pokoj. Možno si uvedomila to staré známe: „Dáš pokoj, máš pokoj!"
Mária reagovala naozaj pohotovo, bolo by to treba zažiť. Popísať sa to nedá, respektíve to nevyznie tak, ako keď ste priamy účastník týchto situácii. Tak to je skúsenosť, ktorú mala Mária. Možno poznáte aj vy podobnú situáciu. Možno prežívate vy, alebo niekto vo vašom okolí to, čo prežívala Mária, pred tým než nabrala odvahu k duchaplnosti, pohotovosti a možno aj k troške drzosti. No, ako sa hovorí: „Na hrubé vrece, patrí hrubá záplata." Treba nabrať odvahu, vyplatí sa.
Perex fotografia:autor
