Nechcem nikoho kritizovať, nechcem nikomu vstupovať do svedomia. Napadlo ma, len tak trochu nastaviť zrkadlo tejto a jej podobným situáciám. To či sa do “zrkadla“ pozriete, a koho tam uvidíte, nechám na vás.
Mám pocit, že vďaka zručnosti plastických chirurgov nebudeme za pár rokov vidieť rozdiel medzi babičkou, mamičkou a dcérou. Vždy sa pobavím, keď vnúčence oslovujú svoju starú mamu krstným menom. Vykrikujú v parku Ivetka, Betka, Gitka....Namiesto krásneho, situácii zodpovedajúceho oslovenia: stará mama, babka, babička... Staré mamy to väčšinou odvodňujú „som mladá, na to, aby ma oslovovali stará mama.“ A prečo nie? Vari nie je úžasné byť „mladou starou mamou?“ Paradoxom je, že na druhej strane je veľa žien, ktoré túžia po nežnom oslovení od vnučky, či vnuka, no nemajú také šťastie. Oslovenie stará mama by im iste znelo, ako krásna hudbu.
Na druhej strane, prečo nie. Prečo si málo nepomôcť, ak sa to dá. Žiaľ, nie je to vždy o tom „málo si pomôcť.“ Niekedy a niekomu sa to dokonca vymkne z rúk. A potom to vyzerá trochu komicky, čo trochu... Nie dávno som počula, ako si skupina ľudí hovorí o istej dáme: „Ahá, barbie na dôchodku.“ Trochu ma to zarazilo, ale povedala som si v duchu: „ Nehnevaj sa, aj oni prídu do veku, kedy ich iní budú považovať za smiešnych. Chce to len čas.“ Na druhej strane musím uznať, že táto skupinka ľudí mala aj kus pravdy. Zmienená dáma mala úžasnú postavu (zozadu), keď sa otočila, uznala som, že skupina nebola ďaleko od pravdy.
Myslím, že je veľa prirodzených spôsobov, ako sa vyrovnať s vekom. Vari nie je príjemnejšie, keď okolie skonštatuje: „na svoj vek vyzerá mimoriadne dobre,“ ako registrovať ironické úškrny a pichľavé poznámky?
Ak nebudeme akceptovať prírodu, možno príde čas, keď všetky ženy budú „umelo krásne,“ bez ohľadu na vek. Spoločnosť, ako taká zrejme zabudne na myšlienku: „každý vek ma svoje čaro.“ Svoj čas prispôsobíme len tomu, byť krásna z vonku. A čo naše vnútro, naše pocity, prežívanie a radosti zo života? Ibaže príroda si pýta svoju daň, nie všetko akceptuje, prieči sa. Ani taká Alzheimerova choroba to nechce pochopiť… V tomto prípade žiaľ pamäť, náladu a správanie neovplyvní žiadny odborník. Aspoň zatiaľ nie...
Jedného času koloval po internete vtip, skúste sa so mnou pobaviť a možno i zamyslieť:
„V jednom dome žili tri veľmi staré sestry. Raz večer si najstaršia napustila na prvom poschodí vaňu a opatrne do nej vchádza. V tom sa zarazí, zastane a volá a sestry: „Sestričky, neviete, či som chcela isť do vane lebo von z vane?“ Ozvala sa prostredná zo sestier: „To nevieme, idem sa pozrieť!“ V polovici schodov sa zastaví a pýta sa sestier: „Chcela som isť hore alebo dolu schodmi?“ Najmladšia zo sestier sedí v obývačke popíja čaj, krúti nad sestrami hlavou. Poklope na stôl a hovorí: „Musím si zaklopať, dúfam, že nebudem zabúdať, ako moje sestry!“ A zavolá na ne: „ Sestričky, hneď prídem za vami, len sa pozriem, kto to klopal.“
Aj taký môže byť život. Hovorí sa, že ak človek neprichádza o život nejde o nič, alebo predsa. Ide o čas. A čas je drahocenný a tiež každému plynie rovnako. Nuž boli čase, keď sme sa obzerali vo všetkých sklách, v presklených dverách, vo výkladoch, v oknách zaparkovaných aut...A zrazu, dosť! Nechceme sa dívať. Aj tomu sa dá pomôcť, najmä ak sa budeme držať zásady:„Myslím si, že vyzerám, tak ako sa cítim.“ V tom prípade sme nemysleli, len na krásu tela, ale aj na krásu duše. Žiť prirodzený a plnohodnotný život. Užívať si život. Čo tak natrénovať si aj rolu babičky a pritom zostať sama sebou. Všetko sa dá, keď človek chce.
Nechcem byť nespravodlivá, preto mi nedá pripomenúť, že snaha po dokonalej kráse sa netýka dnes len žien, ale aj veľkej časti mužov. Ak sa vrátim k zábudlivým sestrám, tak mi iste dáte za pravdu, že v tom dome mohli pokojne žiť aj traja zábudliví bratia....
Dúfam, že ste to vzali s humorom, že ste sa pobavili, možno aj zamysleli. Či chceme, či nie, ale aj v tomto prípade platí: „človek stojí najviac o to, čo stráca.“
Poznámka: Perex fotografia, zdroj internet
