reklama

Na odpustenie nie je nikdy neskoro...

Jedno je isté, odpúšťanie  pomáha človeku  oslobodiť sa od bolestnej minulosti. Ten, kto to zažil vie o čom hovorím. Potvrdzuje to aj životný príbeh matky a dcéry, ktorý vám  teraz rozpoviem. Ak máte čas započúvajte sa, vlastne začítajte sa.  Ťažko sa vžiť sa do pocitov slobodnej  matky a ešte ťažšie do pocitov malého dievčatka, ktoré vyrastá, ako jedináčik. Navyše, ak žije, len s matkou a starou matkou, ktoré evidentne za najväčšieho nepriateľa považujú každého muža, ktorý sa objavi v ich blízkosti.  Darilo sa im to, až kým Karolínka nešla do škôlky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Škôlka otvorila veľa otázok, najmä túžbu dievčatka po otcovi. Deti, sú deti, zvedavosť im nedala a tak sa stále častejšie pýtali: „Karolínka, kde máš ocka?" Naozaj, kde má ocka, pýtala sa aj malá Karolínka. Doma sa o ockovi nehovorilo, do škôlky prichádzala pre ňu, len mama alebo babka. Hoci Karolínka nevedela, aké je to mať ocka, čoraz viac po ňom túžila a začala sa na neho vypytovať. „Mami, prečo nemám ocka? Kde je môj ocko?" Karolínka možno, ako veľa iných deti v podobnej situácii dostala odpoveď, že jej otec je ďaleko a nemôže prísť. Karolínke to však nestačilo. „Ako ďaleko je môj ocko?" Neusále sa k tejto otázke vracala a naliehavo vypytovala.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Tvoj otecko je v nebi," uchýlila sa jedného dňa Karolínkina matka ku klamstvu. Dúfala, že Karolínka dá pokoj, veď aj o dedkovi vie, že odišiel do nebíčka. Z času načas idú na cintorín a Karolínka sa na dedka vypytuje už len zriedkavo. No tentoraz bola reakcii Karolínky iná, taká, akú si nedokázala jej matka predstaviť, ani v tom najhoršom sne. Ako by zrazu mala o pár rokov viac a z celého hrdla začala kričať: „Mama, môj ocko nežije! Prečo si mi to zatajila?" Vybehla z bytu, darmo matka za ňou volala, utekala, Karolínka, ako by sa pod zem prepadla. Keď sa zúfala matka vracala späť zbadala Karolínku učupenú za výťahom, uplakanú a celú špinavú. Privinula dcérku k sebe, poutierala jej slzy a pobozkala ju na čelo. Napriek tomu, čo sa stalo, napriem tomu, čo v tom momente prežila, stále bola rozhodnutá v klamstve o Karolínkinom otcovi pokračovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dievčatko posmutnelo a oveľa častejšie, ako matke a babke zdôverovalo sa svojmu plyšovému psíkovi Alikovi. Jedného dňa sa Karolínka opäť ozvala: „Mami, zaveď ma na ockov hrob, prosím." Vtedy matka podľahla panike, vyčítala si, že ju nenapadlo, že Karolínka raz bude chcieť vidieť otcov hrob. „ Bože, prečo som na to nemyslela?" kládla si v panike túto otázku. Žiadny hrob nebol. Pravda však bola taká, že Karolínkin otec pre jej mamu zomrel v ten deň, keď nedokázal prijať správu o jej tehotenstve. Spomienky na ten deň má nemierne bolestné. Dodnes, keď si na to spomenie, v ušiach jej znejú jeho slová: „Dáš si to vziať, musíme predsa doštudovať, obidvaja!" To bolo posledný raz, čo sa spolu rozprávali, posledný raz, čo sa naposledy videli. Hoci on sa o stretnutie snažil, chcel jej vysvetliť, ospravlniť svoje zlyhanie, odmietla akýkoľvek kontakt. Karolínkina matka prerušila štúdium, pochopenie našla u svojej matky. Dohodli sa, že zmenia bydlisko a dieťa vychovajú spolu, len oni dve, osamelé ženy a bez muža. Nakoniec, tak vyrástla aj Karolínkina matka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Život plynie, ako voda, ani sa nenazdali a Karolínka oslávila desiate narodeniny. Hovorí sa, že nešťastie nechodí po horách..., aj tentoraz išlo nešťastie po ceste, na ktorú vstúpila aj Karolínka. Vodič robil, čo sa dalo, no neubrzdil a dievčatko zachytil. Zastal, nehybné telíčko dievčatka vzal do náručia, opatrne položil na zadné sedadlo a utekal do nemocnice. Našťastie nič vážneho sa nestalo, malé odreniny jej ošetrili, ale lekári rozhodli, že si ju predsa nechajú na pozorovanie. Ošetrujúci lekár vyzval muža, ktorý priviezol dievčatko: „Otecko môžete malú prihlásiť, zostane u nás na pozorovanie." Ibaže on o dievčatku nevedel nič, mlčal. Z myšlienok ho vyrušila Karolínka, stihla zareagovať: „To nie je môj otec, ja nemám otca!" V tom vstúpila do čakárne mladá žena, keď sa im stretli pohľady obidvaja ostali stáť v nemom úžase. Áno, stretli sa takmer po jedenástich rokoch. Martina, čo tu robíš?" Opýtal sa prekvapený muž.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Mám tu dcérku, vraj ju zrazil akýsi magor!" Odpovedala evidentne nahnenavaná Martina.

„Ten magor, to som ja, prepáč!"

A to sa Martina vôbec neovládla a kričala, ako zmyslov zbavená: „Tak ty si skoro zabil vlastnú dcéru!"

„To nádherné a statočné dievčatko, to je moja dcéra?" Odvážil sa Igor, tak sa volal ten muž.

Martina chcela všetko poprieť, vzápätí si uvedomila, že je už neskoro a tak len mlčky na znak súhlasu prikývla hlavou. Kristínka zachytila slová matky, jej pohyby a vykríkla: „Mami, to je môj ocko?" Rozbehla sa k Igorovi, au.., au... to bolí, ale nezastavila ju ani bolesť, krívajúci dobehla k Igorovi, ktorý jej otvoril svoju náruč.

Nakoniec Karolínkina matka pochopila, že dcéra je dôležitejšia, ako jej urazená hrdosť. Dovolila, aby sa Karolínka stretávala so svojim otcom. A ten si Karolínku brával k sebe, do svojej rodiny. Karolínka konečne našla otca a získala aj dvoch bratov, dvojičky Dana a Dominika.

Karolínkina matka odpustila jej otcovi, odpustila aj sebe samej. Odpustila si chyby a omyly, ktorých sa dopustila v mene „spravodlivosti." Tým, že odpustila, zbavila sa aj svojej bolestnej minulosti. Po čase aj Karolínkina matka uverila, že nie všetci muži sú nepriateľmi žien, ako jej to vštepovala matka. Začala žiť a po čase aj milovať muža, ktorý sa stal jej životným partnerom. Karolínka bola šťastná, prešťastná. Tak rada by bola vykričala do celého sveta, že už má dvoch otcov, toho pravého a náhradného.

Ťažko hovoriť, čo by bolo keby bolo... Jedno je isté deti nás robia lepšími. Dieťa je ten najväčší dar, ktorý sa nám dostáva od života. Dieťa nám určite nesie nádej a povznáša našu myseľ. A odpúšťanie? Odpúšťanie môže byť celkom iste a receptom na šťastie, lebo odpúšťanie vytvára svet, v ktorom nikomu neodopierame lásku.

Anna Čunderlíková

Anna Čunderlíková

Bloger 
  • Počet článkov:  433
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Všetko, čo robím, robím s láskou. Mojim mottom je citát:" Tolerancia nespočíva v tom, že zdieľame názor niekoho iného, ale v tom, že poskytneme druhému právo mať iný názor."Viktor Frankl Zoznam autorových rubrík:  CESTUJEM - SPOZNÁVAMPRÍBEHY ZO ŽIVOTAMALÁ RADA- VEĽKÝ OSOHÚSMEV, PROSÍM...RECEPTYSPOZNÁVAJ SÁM SEBA...KNIHA, KTORÁ MA DOSTALANA SLOVÍČKO, PROSÍM...ČO MI ŽIVOT DAL...ZDRAVÝ ŽIVOTNÝ ŠTÝLRODIČOVSTVO

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu