Slovo bolo a vždy je schopné pohladiť, utešiť, ale i raniť. Tiež je pravda, že slovo nikdy nejde proti človeku, ak nezabudneme v tom druhom vidieť tiež ľudskú bytosť, človeka, svojho blízkeho, či dokonca blížneho. Možno si teraz položité otázku, čo chcem od ľudí. Veď sa často nevieme dohodnúť a navzájom sa vážiť, ani v rodine, nie to ešte vo verejnom živote. Iste máte pravdu, a tiež je pravda, že na komunikáciu, na dohodu treba vždy najmenej dvoch... To však neznamená, že sa nad silou slova nemáme zamýšľať, že nemáme hľadať cestu k sebe, cestu „človeka - k človeku." Vysielajme silu slova a ja verím, že sa niekde nájde tá nami očakávaná „anténa," ktorá naše slovo zachytí a spracuje. Verím, že sa nám potom sila slova vráti, prinajmenšom s rovnakou intezitou, ako sme vyslali.
Slovo samo o sebe je neškodné. „Ono za nič nemôže." Slovo teda slúži každému, človeku dobrému, ale i človeku plnému zla, nenávisti. Práve v našich „rukách" v našich ústach sa stáva nástrojom dobra a pravdy alebo zla a klamstva. Už je to raz tak, samotné slovo sa „nedokáže brániť," je na nás, aby sme správne používali, len tak nadobudne silu, ktorej hovoríme „sila slova."
Dovoľte, aby som na tomto mieste použila slová z básne Miroslava Válka
Slovo
Nadovšetko miluj svoj rodný jazyk,
svoju reč.
Je zamat
a je meč.
Nevhodný dotyk nech ju nepokazí.
So slovami hovor, iba keď ste sami.
Vyberaj ich ako drahohamy...
Nechcem nikoho poučovať, nechcem nič nikomu vnucovať, ale nepopriem, ani to, že by ma potešilo, ak by ste sa spolu so mnou zamysleli nad silou slova.
Myslím, že aj toto je spôsob, ako si vytvoriť most, po torom si skrátime cestu k sebe, budeme mať k sebe bližšie a budeme si odovzdávať slova dobra, pravdy, lásky, tolerancie...
