Myslím si, že povera má „navrch" vtedy, keď niekto podľahne viere, že niektoré udalosti sú prejavom nadprirodzených síl. Ale vtedy už nemôžeme hovoriť o žiadnom rozumnom zdôvodnení.
Dosť dlho som nerozumela významu červenej mašličky na zápästí. Jedno obdobie som ich videla všade u starších, mladších, ale i u celkom malých detí. Neskôr som sa dozvedela, že červená mašlička má ochrániť jej majiteľa proti „urieknutiu." Dokonca aj mňa mal chrániť v roku 2011 amulet, ibaže sa k nemu nemôžeme dopracovať a tak si žijem bez neho. Tiež si zo zásady nepoložím tašku s peňaženkou na zem. Prečo? Aby mi neušli peniaze! A verte úspešne som infikovala aj svojich známych. Určite aj vy poznáte ľudí, ktorí sa navonok poverám smejú, ale vo svojom vnútri ich niekedy berú až príliš vážne. Potom vzniká otázka: „ Načo máme rozum?" Alebo, že by predsa? Preto, že sme tak „naprogramovali" svoje myslenie... Niečo pravdy na tom bude. Určite to poznáte zo školy, niekto sa naučil všetko, až na 2-3 otázky a jednu otázku z týchto dvoch určite na skúške dostane. Bodaj by nie, veď dokola opakoval: "Ja to neviem, určite tú otázku dostanem." A dostal!
Mám známu, ktorá, takémuto mysleniu celkom prepadla. Jej najčastejšie reakcie sú:
„Ak ti prejde čierna mačka cez cestu, budeš mať nešťastie!"
„Kominára stretnúť, znamená šťastie, ibaže si treba rýchlo chytiť gombičku."
„Zrkadlo rozbiť, sedem rokov nešťastia!"
„Ak ti padne príbor na zem, príde návšteva." A veľa, veľa ďalších.
Ibaže, kde dnes nájsť, najmä v meste čiernu mačku, o kominárovi ani nehovorím. Takéto mylné myslenie a presvedčenie sa žiaľ prenáša z generácie na generáciu.
Osobitnou kapitolou pre moju známu je „piatok 13." Mám pocit, že v tento deň zo strachu „prestáva žiť." Ibaže život ide ďalej, či je „piatok 13" alebo nie. Ľudia sa rodia, maturujú, pracujú ...
Ja som maturovala „piatok 13," ani ma nenapadlo riešiť tento dátum. Niekoľkokrát ma „piatok 13" zastihol aj na vysokej škole. Nemám fóbiu zo žiadnej „trinástky," dokonca mám aj prívesok, s číslom „13."
Mylné presvedčenie sa žiaľ prenáša z generácie na generáciu. Takto to vidím aj v príbehu Tatiany. V ich rodine sa veľmi silno verilo všetkému nadprirodzenému. V susedstve mali ženu, ktorá mala „porábať kravám, ale aj ľuďom." Tatiana ma presviedča, že to bola pravda. Tá suseda zbierala byliny, najmä v noci. Krava jej starých rodičov údajne nemala nikdy mlieko, zato suseda mohla mlieko predávať.
„Porábala všetkým, aj mne porobila..." hovorí Tatiana, a ona skutočne tomu, čo hovorí aj verí. Podľa nej to nemôže byť inak, lebo tak to hovorili všetci: stará mama, starý otec, ale aj jej rodičia. No všetci to zvládli, len Tatiana sa dostala do starostlivosti psychiatra. Ťažko povedať, čo bolo prvotné. Jej podvedomie, ktoré prijalo historku o susede, čo „porába" za pravdivú alebo to bol signál „duševného ochorenia?"
Tatiany mi je veľmi ľúto. Má obdobia, kedy sa dá s ňou celkom rozumne porozprávať, kto ju nepozná nepovie, že je duševne chorá. Ale sú aj dni, kedy sa nezaoberá ničím iným len „porobením." Svoju chorobu považuje za výsledok temných síl ich susedy. A pritom je to vysokoškolsky vzdelaná žena, ktorá mohla prežiť spokojný život a byť užitočná sebe i rodine... Škoda!
Zrejme, keď začneme myslieť, že sme „prekliati," podvedomie nám začne prinášať situácie, ktoré nás budú v tom utvrdzovať. Akosi tak to môže byť aj príbehu Tatiany? Nie som odborník, ale logika mi napovedá, že sa zrejme dostala do "začarovaného kruhu" svojich vlastných myšlienok a straca sa z reálneho sveta. Nie je to pohroma?
