To, čo chcem na tomto mieste povedať, je len na základe odpozorovaného a vypočutého. No, prežiť to: „ďakujem, musí to byť veľmi desivé." To, ako to cítim nie je nostalgia za časom „dávno minulým", nie je to ani pohľad cez žiadnu politickú stranu. To, čo hovorím, odráža len moje poznanie, ktoré hovorím od srdca. Chcem sa vyhnúť akémukoľvek "politikárčeniu."
Ponuky práce sú ostro sledované v každom médiu. Percento záujemcov o prácu rastie, alebo inak, „nezamestnaných pribúda." Firme stačí zverejniť pracovnú ponuku a už za niekoľko hodín si môže vyberať z niekoľko sto ponúk. Veľa ľudí hľadá prácu, niekomu chýba zdroj živobytia, kontakt s ľuďmi. Inému chýba práca, ako taká. Práca, ako spôsob sebarealizácie.
Niekedy ide skutočne o šťastie, nakoniec povedzme si, že prelustrovať nieľko-sto ponúk, ak má firma voľné 1- 2 miesta nie je vôbec jednoduché. Takže uchádzač o zamestnanie môže povedať, že mal „šťastie," ak si vôbec jeho žiadosť niekto prečítal.
Často počujeme kritiku, že o bežné - nižšie kvalifikované profesie je malý záujem. Nakoniec je to tak, čím menej kvalifikovaná práca, tým viac ponúk. Čudujeme sa, že sa ľudia nezaujímajú o ponuky práce, ktorá je „pod ich úroveň?" Čakajú na lepšiu ponuku a možno aj lepšie platenú. Vari nemajú pravdu? Prečo študovali na strednej, či vysokej škole? Kde získajú prax? Nestane sa ich získanené vzdelanie po čase „nepoužiteľné" na trhu práce? Niečo to vzdelanie stálo, rodičov, ale aj nás daňových poplatníkov.
Druhá stránka veci je, že je až priveľa firiem, ktoré „ryžujú" z danej situácie. A to sa týka tak odmeny za prácu, ako aj často skrytých, takmer nesplniteľnených podmienok na získanie dohodnutej pohyblivej zložky mzdy. A často je to pracovná ponuka, ktorá oberie človeka o voľný čas. Po nastúpení do práce sa ukáže, že sa musia robiť nadčasy. Otázne je, či ich preplatia a pravda žiadne sľúbené odmeny „nehrozia." Znechutení zamestnanci odchádzajú a na ich miesta nastupujú ďalší naivní... A to nehovorím o dvoch pracovníkov, jeden nastúpil do firmy na priamy nábor a druhý cez pracovnú agentúru. Čo myslíte, majú títo dvaja zamestnanci rovnakú mzdu, za rovnakú prácu? Domnievať sa, že áno by bola veľká chyba. Čo tam po zákonníku práce! „Chceš pracovať? Ak nie na toto miesto čakajú ďalší," počujeme pomerne často. Pravda sú aj výnimky. Nechcem sa nikoho dotknúť, no tých výnimiek je skôr, ako šafránu.
Aby som nebola nespravodlivá, pravda sú profesie, ktoré sú na trhu práce v ponuke a naopak záujem chýba. Jednoducho takých pracovníkov nieto. Ale aj tu bude niekde inde chyba, ako u uchádzačov o zamestnanie, čo tak planovite prijimať na stredné odborné školy a na VŠ?
Veľa našich ľudí: odborníkov, špecialistov odchádza radšej za prácou do cudziny. Získané vzdelanie a svoje vedomosti ponúknu zahraničným zamestnávateľom, kde za rovnaku prácu dostanú niekoľko násobne viac. Tak prečo by reagovali na domáce ponuky? Nečudujem sa, národná hrdosť, ani vlastenectvo rodiny neuživia. Výsledok? Naši odborníci, špecialisti už majú dávno prácu tam, kde si ich viac vážia. Možno teraz poviete, že mnohí získajú cenné skúsenosti, ibaže koľkí z nich sa naozaj vrátia. Založia si rodiny tam, kde majú prácu.
Viem, poviete si, že kritizovať vie každý. Veď aj jedna stará ľudová múdrosť hovorí, že „zadok a názor ma každý." Ale, predsa, nevolili sme si zástupcov, z ktorých vznikol zákonodárny i výkonný orgán tejto krajiny? A výsledok? Je to skôr o moci, ako pomoci. Ak myslím pomoc, tak myslím na zákony a ich uplatňovanie v praxi, na konceprie rozvoja zdravotníctva, školstva, sociálnych služieb.... Ano, každý musie niesť osobnú zodpovednosť, ibaže ako, keď sa podmienky neustále menia? Alebo, že by to predsa bolo inak?
A tak ďakujem osudu, že nemusím riešiť otázku zamestnanosti, hoci tie ďalšie otázky .... ma tiež nenechávajú ľahostajnú.
