Nie nepomýlila som, nie je to krajina nikoho, ale krajina, ktorú okupujú „nickovia". Aké jednoduché. Chceš byť cool? Ideš na „net," dáš si prezývku a fičíš na diskusii, kde chceš, kedy chceš, rozhodnutie máš vo vlastných rukách. Zaradíš sa do skupiny vševedkov, ktorí všetko videli, všetko počuli a veru aj všade boli. Aké úžasné, „ nick" je „skoro," ako anjel, bez pohlavia, bez veku, ale naozaj, len skoro, lebo od láskavosti anjela má veľmi ďaleko. Jedno je však isté, nevieš, či je to muž, či žena. Nevieš, či má 15, 20, 25, 30, 35... 75 alebo dokonca viac ako 75 rokov. To sa nezdá, ale seniori sú dnes už všade!
Stalo sa niečo, s čím nik nepočítal, to akože nikto nepočítal. Uprostred krásnej prírody, na brehu jazera týčil sa penzión, na ktorom bola tabuľa: „Penzión Generátor." Zbytočne by ste sa o ňom chceli vedieť viac, čo-to „vygoogliť," lebo to veru tiež nie jeho práve meno, to len jeho nick. Akýmsi zázrakom sa tu podarilo z virtuálneho sveta vystúpiť a stretnú sa trom „nickom." Stretli sa: Charlie 22, Ihlička a Zvonček, samozrejme, ako inak, než anonymne a pod rúškom tmy. Krajinu a penzión zahalila hustá tma, povedali by ste „tma ako v rohu." Slovo dalo slovo a rozprúdila sa živá diskusia.
Charlie 22 hodil reč na seniorov a ich dôchodky. „To vari, naozaj ideme robiť na ich dôchodky? To je fakt brutus!" Celkom vážne pohoršoval sa prvý z nich.
„Ty kokso, to je fakt husté! Tí seniori nevedia, čo od dobroty. Žijú si, žijú a predstavte si, stále dlhšie a dlhšie poberajú dôchodky," podpichla Ihlička. A hneď si dala rečníčku otázku: „Čo budeme s tým urobiť?"
Môj foťo povedal, že vraj akýsi indiánsky kmeň, keď bola kríza nechali starcov hlboko v horách...." chválil sa otcovými vedomosťami Charlie 22.
„Ty pako, ale to nevieš, že starci prežili a kmeň si ich vážil potom ešte viac," vyzvonil Zvonček. Evidentne ho to potešilo lebo pokračoval:
„ Páčte len, bláham sa, blahám."
„Nebude to predsa len haluz? Nechceli veriť Charlie 22, ani Ihlička. Negatívna energia, ktorú produkovali títo diskutujúci zamorila celý penzión. Ani nezbadali, ako sa k ním priblížil majiteľ penziónu.
„Prepáčte, som Garancia a priniesol som vám svetlo."
Opatrne prehovoril a položil na stôl lampu, presne takú, akú mal Aladin. Ako prišiel, tak odišiel. Ihličke to nedalo a lampu pošúchala. Veď, čo keby... Džin, duch lampy nenechal na seba dlho čakať a ozval sa, hromovým hlasom:
„Mojou povinnosťou je slúžiť každému, kto ma privolá." Želajte si...
Ibaže sa „Nickovia" nevedeli dohodnúť, kto bude prvý. Charlie 22 sa poškrabal za uchom a prehovoril:
„Zvonček bude asi dobrý pako, taký vadas. Nevšimli ste si tie archaizmy? Senior, ako vyšitý. Chcel zamlčať svoj vek... On už nič nepotrebuje! Bude posledný," a jedným dychom Charlie 22 dodal, „keď už mám slovo, svoje želanie vyslovím ako prvý."
"Chcem vilu, auto a super babu, a nech sa nám už konečne nemotajú seniori popod nohy." A stalo sa! Džin slovo dodržal.
Ani Ihlička nemusela dlho premýšľať: „Chcem bohatého ženícha, ktorý splní každé moje ďalšie želanie a samozrejme nikde inde, než v krajine daňového raja. Nebudeme predsa platiť dane, podporovať chudobných dôchodcov..." A stalo sa! Džin slovo dodržal.
Posledný teda dostal slovo Zvonček. „Pravda je taká, že ja už toho naozaj veľa nepotrebujem, ale predsa by som si niečo želal. Chcem, aby si týchto dvoch "šibalov" postavil rovnými nohami na zem, a aby jeden celý rok prežili, ako dôchodcovia s najnižším dôchodkom. A stalo sa! Aj tento raz džin slovo dodržal.
Čo vyplýva z tohto príbehu?
1. Neberme slovo seniorom, niekedy ich nechajme prehovoriť ako prvých.
2. Správajme sa k seniorom slušne, lebo nevieme, kedy sa ocitneme v ich koži.
Nehľadajte za týmto príbehom nikoho konkrétneho, podobnosť je čisto náhodná. Možno raz svoj príbeh začnem: „Kde bolo, tam bolo, bola jedna krajina, kde žili ľudia v láske, porozumení..."
