Martinkin „lakomec" mal kasu pevne vo svojich rukách. Škrtiť začal, najmä potom, čo sa im narodili dvojičky. Veľmi sa bál o budúcnosť, neustále premýšľal a hovoril o tom, či sa nevyskytne nepredvídaná udalosť, ktorá by ohrozila ich finančnú situáciu. Začal potravinami, tie kupoval zásadne v akcii. To, že ho benzín niekedy stál viac, ako potraviny často nedomyslel. A tak jeho sporivosť niekedy strácala logiku. No na oblečenie, na auto, na dovolenku to on dal. Veď to bolo vidieť. „Do hrca nám nikto nevídí," hovorieval. „A jeme predsa zdravo!" Obhajoval svoju šetrnosť. „A to zase bola pravda," priznala aj Martinka. Potraviny boli zdravé, ibaže nakúpené zásadne v akcii.
Martinka mala svojho lakomca napriek tomu rada a situáciu riešila po svojom. Našla spôsob na tajné „predkrmy alebo prilepšenie," ktoré podávala deťom skôr, ako šetrný manžel a otec stihol prísť domov. Prázdne obaly a krabičky dávala do osobitného vrecka, ktorý na druhý deň, zavčas ráno končili v koši pred domom. Martinka, milá a veselá baba dokázala po viacročnom Jozefom tréningu aj „z mála vyčarovať veľa" a ešte aj s určitým humorom.
A verte, neverte, z času - na čas sa Martinka aj potešila výhodným nákupom. Veď ona sama popri práci a starostlivosti o dvojičky by na to nemala čas. A navyše pre Martinku bolo fungujúce rodinné zázemie veľmi dôležité. Na svoje detstvo bez otca spomína s ťažkým srdcom. „Zapovedala sa," že jej deti to nezažijú. Aspoň, že ona na to dôvod nedá.
Verím, že sa Martinkine predsavzatie stane skutočnosťou, že vždy nájde spôsob, aby boli všetci spokojní a najmä, aby deti mali všetko, čo potrebujú k zdravému a harmonickému vývoju. Verím, že nájde spôsob, aby Jozefa časom zmenila. Ak nič iné, ako Martinku poznám, určite mu „diplomaticky" dopraje pocit, že jeho sporivosť zachraňuje rodinnú kasu. Veď inak je to milujúci manžel a otec.
