Mama, staršia zo žien, bola mojim príchod prekvapená, zaskočená, napriek tomu sme sa spriatelili. Problém bol však inde, „čo na to povie otec?" Všetci predpokladali jeho odmietavú reakciu. Mýlili sa, a ešte ako! Z rozprávania viem, že najviac na neho zapôsobili moje oči, ktoré menili farbu. Raz boli hnedé, inokedy boli smaragdové. Vedela som, ako na neho, a tak sme sa stali nerozlučnými priateľmi.
Žila som krásny život, vyprevádzala som ich do práce, vítala som ich, keď sa vracali domov. Prežila som s nimi bytovú prestavbu, niekoľkokrát sa za to obdobie zmenila vláda, zažila som prechod koruny na euro...Nikdy mi nič nechýbalo. Bola som ich zlatíčko, štestíčko, bola som pre nich na prvom mieste. A ja? Odmeňovala som sa im láskou, takou ako som bola so svojim malým srdiečkom schopná.
Jedného dňa som si tak sedela na svojom obľúbenom mieste a kdesi z diaľky prichádzali ku mne hlasy, povedala som si: „to ma vola príroda." Už som to tušila: „napĺňa sa môj čas!" 17. september sa stal tým dňom...
Prepáčte, zabudla som sa predstaviť, ale všetci, čo poznajú moju rodinu, určite spoznali aj mňa. Volám sa Linda a som perzská mačička. Keby som tak mohla svojich drahých pohladiť labkou a pošepnúť im, aby vytvorili domov ďalšej mačičke. Poznám ich, a tak verím, že to urobia.
PS: tak toto bola spomienka na našu Lindu, mačičku, ktorá bola súčasťou našej rodiny celých pätnásť rokov. Veľmi nám chýba! Žiaľ, ani naša nesmierna láska nedokázala prehlušiť volanie prírody. Odišla...
Vodu mi vždy dali čerstvú, ale taká samobsluha by sa tiež hodila. To by som bola
šikovnica...
Často som sedávala pred týmto oknom. Pozorovala som svet a mňa pozorovali
vtáčiky, sem-tam pridelela sýkorka alebo holub. Páčilo sa mi to!
A toto sú tie moje oči, raz hnedé, inokedy smaragdové...
