Môžeme povedať, čo mienime, čo chceme, čo cítime a nemusíme pritom iného človeka postaviť do úlohy zlého, malého, či dokonca neschopného človeka. Žiaľ, nie vždy je tomu tak. Takt a tolerancia sa často vytrácajú z našej každodennej komunikácie. Nie vždy a nie všetci si uvedomujeme, že „jazyk" je niečo viac, ako len jednotlivé slová, ktoré používame. Dôležité je tiež, kedy a ako slovo použijeme. Keď sa skúsime len tak, započúvať do akéhokoľvek monológu, či dialógu zistíme, aké frekventované je napríklad osobné zámeno „ja." Až príliš často znie: „ja... ja... ja...." Či iné slovné spojenia, ako napríklad: "mala by som, musím, potrebujem." V takomto slovnom spojení sa dostávame do situácie, akoby sme nemali na výber, ibaže na výber máme vždy. Spomeniem ešte jedno nešťastné slovné spojenie „malo by sa."
Vrátim sa k tomu známemu: „mal by si, mala by si, malo by sa, mali by sme," až teraz som si uvedomila, že i ja, a pomerne často používam tieto slovné spojenia. Vo vzťahu k dospelým ma môže toto slovné spojenie dávať do polohy „rodiča, autority alebo nadriadeného." A to bude zrejme aj odpoveď na moju otázku prečo mi niekedy zlyhá komunikácia. Ibaže, ako zmeniť svoje staré, zaužívané návyky? Ako zlepšiť svoju slovnú komunikáciu?
Aj mimo - slovná komunikácia je rovnako dôležitá, ako tá slovná. Zahrňuje všetko od výrazu tváre, pohybu tela až po umenie počúvať. Počúvať, znamená byť na mieste, kde sa niečo deje, byť tam pre niekoho a s niekým. Nestačí byť prítomným len „spolovice."
Tento fakt som si uvedomila, keď prišla za mnou jedna moja priateľka so žiadosťou o radu, či názor. A práve pri nej som si uvedomila, že jej nebudem môcť poradiť, aj keby som veľmi chcela. Ona ma totiž nepočúvala. Povedala mi, čo si myslela, čo mienila povedať, ale nečakala na moju odpoveď. Myšlienkami bola ihneď pri ďalších a ďalších otázkach, ktoré si už v duchu formulovala a vzápätí mi ich položila. Verím, že to nerobila úmyselne, bol to spôsob jej prejavu, nedokázala počúvať, aspoň nie dostatočne. A tak naša komunikácia nemohla byť a pravda, ani nebola efektívna.
Iná moja známa zase vedela všetky „klebety, pletky, kto s kým, čo, kde ... " bolo to dosť dávno, v tom čase neboli „bulvárne noviny a časopisy." Až teraz si uvedomujem, že vlastne suplovala akýsi „podnikový bulvár." Keď som sa jej raz opýtala, ako to, že „všetko vie," odpovedala mi veľmi jednoducho: "Viem, lebo mňa to veľmi zaujíma!" A tiež je pravda, že to vedela aj pútavo podať.
Aj ja mám veľa skúsenosti, poznám veľa životných príbehov, často som sa stala „bútľavou vŕbou," ibaže nie som si celkom istá, či viem aj správne používať slová. Ako som už povedala, často som bývala „bútľavá vŕba," priateľky, kolegyne i zamestnankyne si mi často zdôverovali a chceli vedieť, ako by som ich situáciu riešila ja. A ja som radila, radila, radila... a celkom úspešne. Až tak, že mi možno tento úspech stúpol do hlavy. Pristihla som sa, že možno radím až pričasto...
Hovorí sa, že človek sa učí na chybách, nie je vari lepšie použiť sa na chybách iných? Ibaže tiež je pravda, že nie každý stojí o rady. Môj vnútorný hlas mi teraz našepkáva: „postoj chvíľu, vždy máš na výber," rozhodla som sa, že pokúsim o zmenu. Začnem tým, že nahradím slová:
„mala by som",
„musím,"
„potrebujem,"
slovom „chcem."
Chcem si usporiadam svoje myšlienky. Chcem viac počúvať iných, chcem si zlepšovať komunikáciu... Ak človek chce, všetko sa dá, verím tomu.
Perex fotografia: kúsok z našej záhrady
