„Líška dostala chuť na hrozno a išla do vinice. Hľadá, behá, vyskakuje hrozno je vysoko a líška naň nedosiahne. Nedosiahnuteľné ovocie sa stáva pochopiteľne lákavejšie, chuť líšky rastie. Požiada vranu, aby jej hrozno odtrhla. Vrana nie je prístupná na spoluprácu, takže prosba líšky je márna. Líška sa zmieta túžbou po hrozne a zároveň je zranená vranou, ktorá jej nechce pomôcť - cíti sa biedne.“ Čo teraz? Líška má niekoľko možnosti:1. Zrútiť sa zo svojej neschopnosti, lebo nedosiahla, čo chcela.2. Tiež si môže povedať, že nemusí mať všetko, čo vidí.3. Ale tiež si môže povedať, že hrozno je kyslé a že už naň vôbec nemá chuť.Čo vy na to, je vám to povedomé? Poznáte takéto situácie aj z vlastného života? Boli ste v situácii, že „hrozno bolo nedosiahnuteľné?“ Nie je za určitých okolností takáto rezignácia na „hrozno“ aj rozumná?
Hry, ktoré hráme sami so sebou ...
Už som sa raz zmienila o tom, že si obraz svojho „ja“ nesieme vo svojej duši. Sú ľudia, ktorí svoj obraz vidia reálne, majú sa radi aj so svojimi chybami. No sú aj takí, ktorí sa nedokážu vyrovnať s tým, akí sú. Naopak snažia sa byť takí, akí si myslia, že ich chcú mať iní: rodičia, priatelia, partneri, kolegovia... Kladú si potom na seba nároky, ktoré sú nad ich ľudské sily. Musíme mať vždy všetko? Čo tak zahrať si hru, len tak sami so sebou? Poznáte tú o kyslom hrozne?