Keď matka umiera...

„Moja mama ma odjakživa zanedbávala!“„Ak si spomeniem na matku, cítim len veľkú bolesť!“„Nepoznám svoju matku, ani ju nechcem poznať!“Čo sú to za city, v ktorých sa zmietajú dcéry? Hnev, ľútosť, strach...?“Mariannina matka niesla so sebou nálepku „ slobodná matka.“ Otec? Neznámy. Jej rodičia boli nesmierne láskaví a dobrí ľudia, ale žiaľ Marianninu mamu nezvládli. Krátko po pôrode Mariannu opustila a jej adoptívnymi rodičmi sa stali starí rodiči.Marianna mala pekné detstvo, dlho si myslela, že má staršiu sestru, ktorá žije v neďalekom meste a na návštevy prichádza nevedno prečo, veľmi zriedkavo. Maria, Marianina matka žila dosť neusporiadaný život. Na návštevu prichádzala skutočne zriedkavo, zrejme až vtedy, keď potrebovala peniaze. Možno aj preto bola jej prítomnosť poznačená akýmsi smútkom, niečím tajomným, nevysloveným, čomu Mariana vôbec nerozumela. Téma „Mária“ bola v ich rodine „zakázaná.“Nevedno kedy by sa Marianna dozvedela pravdu, nebyť toho, že Mária ochorela. Ťažko povedať, prečo sa starí rodičia rozhodli hovoriť. Túžili po zblížení dcéry s vlastnou, biologickou matkou? Chceli uľaviť svojmu svedomiu? Bolo to prianie umierajúcej matky?„Moja mama umrela! Život je vzala zákerná choroba!“ s ľútosťou mi raz povedala Mariana. Rodičia, vlastne starí rodičia, jej povedali pravdu až, keď mala Mária metastázy a jej zdravotný stav sa už rapídne zhoršoval.„Keď som sa to dozvedela, zavrela som sa pred svetom, trápila som sa pocitom sklamania. Neustále som sa pýtala, ako to mohla matka urobiť? Ako mohla žiť s vedomím, že prichádza na návštevu svojej dcéry, že namiesto to aby prispela na výživu “vyťahovala peniaze“od svojich aj mojich adoptívnych rodičov?“ Takto hodnotí Marianna svoje pocity s odstupom času. A dodáva, „ bola som v situácií, keď som si uvedomovala, že mám veľmi málo času, aby som sa s tým všetkým vyrovnala. Bol to neustály vnútorný boj. Ako mám po tom všetkom prijať svoju matku“„Napokon som jej dala dar, ktorý sa dáva najmä umierajúcemu, dar „odpustenia.“„Dokázala som to! Uvedomila som si, že matka zomiera a tak som zmobilizovala všetky sily a prekonala som tú veľkú bolesť minulosti,“ hovorí Marianna. Marianna určite prekonala sama seba. Nekonečne dlhé hodiny sedela vedľa matky, držala a hladkala ju za ruku,ale tiež myslela na to, ako rada by jej povedala:„ Mama, tak veľmi sa cítim stratená!“„Dokážem vôbec nájsť svoju pravú totožnosť?“Ibaže radšej zvolila iný tón a radšej povedala:„ Mama, mám ťa rada!“Matka umrela s vedomím, že jej Marianna odpustila, že ju má napriek všetkému rada. A Marianna hoci veľmi zápasila, aby sa z tejto „slepej uličky“ dostala, napokon bola rada, že prostredníctvom svojho ťažkého životného príbehu našla svoje lepšie „JA.“