Na koho sa podobá?

Keď sa Mariane po pätnástych rokoch manželstva a už takmer neúspešnej liečbe narodila dcérka Dorotka, prežívali to všetci, ako veľké šťastie. „Krásne bábätko!“ opakovali všetci, rodiči, starý rodičia, priatelia a známi. Dorotka sa stala pýchou svojich rodičov a ozaj rástla do krásy. A tak často počula „ Dorotka krásne dievčatko!“ Neskôr „Dorotka krásna mladá žena!“Dorotka si tento svoj príplatok „krásna“ uvedomila, ale možno dosť neskoro. Nálepka „krásnej ženy“ jej zostala a oveľa častejšie si uvedomovala, že okoliu vôbec nezáleží na jej intelekte, na jej ambíciach. Dorotka bola krásna, ale aj málo sebavedomá a už vôbec nie priebojná.Ako spomína Dorotka spomína na svoje prvé zamestnanie? „Keď som po prvý raz prišla na pracovisko všetci na mňa upreli zrak, muži aj ženy. Muži s určitým obdivom a ženy s neskrývanou závisťou. Nemýlila som sa, až dobre som tie pohľady poznala.“ V ženskom osadenstve od samého začiatku nemala šancu s niekým sa zblížiť. Pomocnú ruku jej podal Roman. Mali o čom hovoriť, veď Dorotka bola nie len krásna, ale aj inteligentná. Romanovi bola nesmierne vďačná za to, že sa stal jej „ochrancom.“ To pravda netušila, že dostane ďalší prívlastok „ zlatokopka,“ Roman bol totiž dobre materiálne a finančne zabezpečený mladý muž. „Svoju „krásu“ som nevedela zúžitkovať, ako mnohé dievčatá v mojom veku. Bránila mi v tom moja povaha,“ hovorí Dorotka.„ Vsadenie na môj vzhľad bolo niečo, čo vyjadrovalo zrejme skrytú predstavu mojich rodičov, najmä matky,“ dodáva Dorotka. Možno to jej matka robila automaticky, napodobňovala kultúru a posolstvo, ktoré dostala ona sama. Veď aj ona bola pre všetkých už od detstva „milá Mariana“ a týmto prívlastkom „milá“ žila celý život.Dorotka už mala dosť svojho prívlastku a preto začala doma dosť často hovoriť: „Nerozprávajte mi, že som pekná, tak rada by som raz počula, že som bystrá a schopná!“ A ona takou aj bola, len si to málokto všimol.Trápilo ju to, keďže si nevedela s tým poradiť sama, rozhodla sa, že vyhľadá pomoc psychológa. A práve tu sa zoznámila s Alenou, ibaže Alena mala opačný problém. Keď sa zblížili povedala Dorotke: „Viem prečo som sa nevydala. Nevyzerám pekne a na to muži hľadia, ako na prvé. “Alena bola pre všetkých od mala len „ chlapčisko, vetroplach, zlé dievča od susedov...“ Hoci sa Alena už sa dávno zmenila, prívlastok je zostal.Dorotku aj Alenu poznačil ich prívlastok, obidve vedeli, že ich problém pochádza z detstva a že ho umocnil postoj ich rodičov, najmä matky. V prvom prípade prehnaná pozornosť, v druhom prípade, naopak málo pozornosti a podpory. Na koho sa podobali tieto dve mladé ženy? Myslím, že predovšetkým na svoje matky, ktoré verím, že nevedome, ale predsa preniesli na svoje dcéry „nežiadúci prívlastok.“Dorotka i Alena, dnes ako dospelé ženy, obidve si uvedomujú, že v dôsledku týchto prívlastkov sa stali možno len polovičnými osobnosťami. To čo skutočne vedeli, cítili, čo si mysleli zavážilo zo všetkého najmenej. Urobili však veľký pokrok v tom, že si začali uvedomovať, že predsa sú čosi viac, ako len „krásna Dorotka“ a „Alena chlapčisko.“ Obidve sú rozhodnuté, že to v svojej rodine ustrážia a nedovolia, aby ich deťom raz „prischol prívlastok,“ ktorý by ich mohol traumatizovať. Podarí sa im to?