Manželstvo Terezky bolo poznačené tieňom ich životnej tragédie. Jej manžel sa usiloval zabezpečiť rodinu, to sa mu nedá uprieť, ibaže zvoli nesprávnu cestu. Práca účtovníka v mäsokombináte ho celkom dobre živila a čo-to sa dalo aj „doniesť" navyše. A v tom bol kameň úrazu, skončilo to tak, ako v prísloví: „dovtedy sa chodí s krčahom na vodu, kým sa nerozbije." Rozkrádanie socialistického majetku bolo v minulom režime závažným trestným činom. Tibor, tak sa volal Terezkin manžel, si pár rokov odžil vo väznici. Terezka vychovávala dve deti sama. Chránila ich ako najlepšie vedela, veď ich otec bol „čiernou ovcou rodiny," s tým sa už nedalo nič urobiť.
Keď vyšiel Tibor "z basy" bol to celkom iný človek, poznačený minulosťou. Nevedel sa začleniť do spoločnosti a žiaľ ani do rodiny. Terezka mala „tri deti." Pohybovala sa medzi deťmi a prácou a medzi prácou a deťmi, to bol je celý svet... Deti vyrástli, založili si vlastné rodiny a žili v ďalekej cudzine. Navyše ako päťdesiat päťročná ovdovela a už nemala, ani len tú prácu. Zostala sama, samučičká.
„Zostala som sama, ako ten kôl v plote," hodnotila svoju novú situáciu Terezka.
„Ani neviem, kde som našla tú silu," hovorí Terezka.
„Zrazu som pocítila, že nemôžem podľahnúť depresii a začala som si predstavovať nový život vo dvojici."
Prečo nie? Terezka si to určite zaslúžila. A tak začala dúfať, že tento raz snáď ešte pozná aj pravú lásku.
„V duchu som si urobila zoznam očakávaní," pokračuje Terezka.
Aký to mal byť človek, na ktorého myslela?
„Mal by mať menej ako 65 rokov, duchovne zameraný, nefajčiar s aktívnym prístupom k životu."
Ibaže, kde ho nájsť? Terezka nemala žiadny komunikačný problém. Mala rada ľudí, začala sa zúčastňovať na živote miestneho klubu dôchodcov, no svoj ideál nikde nevidela a nestretla. Jedno vedela s určitosťou, po druhý raz musí byť opatrnejšia a dôslednejšia.
Postupne svoj ideál púšťala z hlavy a chystala sa na návštevu syna, ktorý žil na okraji Londýna. Náhoda, osud....? V susedstve jej syna žil Roman. Terezka si ho hneď všimla a povedala si:
„ Musím zistiť, čo je to za človeka!"
Chvíľu, len tak na seba pokukovali, neskôr sa pozdravili a vzájomne predstavili. Mali takmer podobný osud, aj Roman pred nedávnom ovdovel.
„O, Bože, ako sa mi uľavilo," povedala si Terezka, keď som zistila, že Roman je Čech žijúci v Anglicku. Počas jej návštevy v Anglicku ešte spolu absolvovali dve záhradné party. Potom prišiel Roman na návštevu na Slovensko a tak sa striedavo stretávali na Slovensku, v Anglicku i v Česku.
Pred niekoľkými dňami oslávili piate výročie spoločného života, prevažne žijú na Slovensku. Výlety, turistika, plávanie, tak to sú ich spoločné aktivity, ktoré ich spájajú. Roman je úžasný romantik, často nosí Terezke kvety. Keby mohol, snáď by ju „nosil aj na rukách." Pri každej príležitosti jej nezabudne zdôrazniť, aká je pre neho dôležitá.
A čo na to Terezka?
„Milovať a byť milovaná je ten najkrajší dar života a prežiť ho môže človek kedykoľvek,"dodáva s veľkou dávkou sebaistoty.
Všetci im to rozhodne želajú, najmä Romanove a Terezkine deti. A tak v tomto prípade určité platí „že na lásku nie je nikdy neskoro..."
