(Ne)poslušná.

„Nikde na svete nežije rovnaká Erika, ako ty, si jedinečná,“ prihovárala sa často svojej štrnásťročnej dcére. A ona, tak ako vždy, len vzdorovite mikla hlavou, to bol jej najčastejší prejav nesúhlasu.Ich komunikácia evidentne viazla, snáď po tisíckrát sa usiluje matka nadvizať rozhovor dcérou. Chce s ňou hovoriť o tom, čo sa stalo pred časom, ale tiež ako situáciu riešiť. Plánovaný dialóg sa nekoná, ako vždy skončí monológom matky, ktorá to s pokorou v srdci skúša ešte raz.Milo ju osloví, „Erika, napriek všetkému si môj kvietok, dovoľ tomu kvietku, čo je v tebe, aby sa rozvíjal.“ No ani tento raz to Eriku nezaujalo. Napriek všetkému, čo sa stalo Iveta chcela veriť, že len trpezlivosť a láska dokážu túto barieru prekonať. Často hovorila „Veľa ľudí, ale najmä naše deti nevidia tento kvet - dobro, ktoré je v nich. Pozerajú len na vonkajší obal. Ukázať im to musíme práve my, rodičia. Veď najväčší úspech, aký môžeme dosiahnúť spočíva v tom, že prekoname minulosť a objavíme v sebe to, čo je dobré.“ A o to sa vo vzťahu k Erike intenzívne pokúšala. No zároveň si bola vedomá toho, že nie ona, to Erika musí na to prísť. Iveta verila že zmena musí prísť, len to chce trpezlivosť a preto sa nevzdávala.Znovu začala svojou obohratou platňou. „Erika si jedinečná. Neporovnávaj sa s nikým. Nikto iný nie je taký, ako ty. Tvoj úsmev, tvoje oči sú jedinečné a tiež nikto iný necíti, tak ako ty.“ Chvíľu sa jej zdalo, že ju predsa jej slova zaujali a tak pokračuje. „Chápem ťa, ale tiež viem, že tento zápas musíš vyhrať, len ty sama.Erika mala nešťastný úraz. Počula som, ako niekto raz v duchu „čierneho humoru“ hovoril „športom k trvalej inavalidite,“ žiaľ v tomto prípade sa to naplnilo do bodky. Erika mala pred sebou sľúbnú športovú kariéru, ale nešťastné pošmyknutie, nešťastný pád zmaril jej veľký sen. Dokola opakuje „prečo, ja, prečo práve ja.“ Odpoveď na túto otázku neexistuje. Existuje však jediné, hľadať a nájsť spôsob, ako sa s touto situáciou napriek krutému osudu vyrovnať a nájsť zmysle života.Iveta sa na chvíľu stratí v svojich myšlienkách. Nevníma čas, ale po chvíli opäť prehovorí. „Erika na svete je veľa ľudí, ktorí majú rovnaké problémy, ako ty a možno i väčšie. Pamätaj tiež, že ľudia sa delia na tých, čo majú rodičov a na tých, čo by ich radi mali, ale nemajú. Ja som tu pre teba a od teba chcem, daj nám šancu, aby sme problémy riešili spoločne.“V tom momente a zrejme v Erike predsa niečo zlomilo alebo si uvedomila, že odmietaním rodičovskej pozornosti a lásky problém nevyrieši. Objala Ivetu a so slzami v očiach hovorí: „ mamí prepáč, mám ťa rada...“ Slzám sa neubránila ani Iveta, veď na túto chvíľu čakala veľmi dlho. Teraz už vedela, že ten kvet, to dobro v Erike sa začína rozvíjať a že spolu nájdu riešenie aj z tejto ťažkej životnej situácie.