Trampoty mladej kuchárky.

Jedlá a koláče, ktoré pripravovala naša mama si určite zaslúžia označenie „moravské, patrili k nej, ako ona patrila k Morave. Nedalo sa jej uprieť, že jej veľkou snahou bolo, aby som sa naučila variť a „dobre variť.“ Samozrejme tým myslela, aby som vedela uvariť všetko, čo mal manžel z jej kuchyne najradšej a s určitosťou som to chcela aj ja. Príbeh, ktorý Vám rozpoviem sa stal na začiatku môjho „kuchárskeho umenia.“ Raz keď som chcela manželovi urobiť radosť rozhodla som sa, že pripravím k obedu pečené mäso, varenú kapustu a zemiakovú knedľu. Tejto knedli sme doma nehovorili inak ako, „moravská knedľa.“ Bola to jedna zo špecialít našej mamy.Pečené mäso sa nemohlo nevydariť, varená kapusta bola tiež výborná, len moravské knedle... Keď som ich vybrala z vriacej vody boli na povrchu akési slizké, klzké. Tento stav manžel komentoval slovami: „To nie sú mamine knedle!“ Trochu urazená a možno aj trochu nahnevaná som knedle hodila rovno do smetného koša. Ten deň sme mali k obedu pečené mäso a kapustu. V tom čase som ani netušila, že to bol obed podľa zásad delenej stravy. Naobedovali sme sa, no stále nám nebolo do reči. Keď sme umyli riad, upratali kuchyňu prišiel na rad smetný kôš. A čuduj sa svete, vychladnuté knedle mali tvar, ako knedle našej mamy. Akú mali chuť, to sme sa už nikdy nedozvedeli. Ale tiež nikdy viac, sme sa nad tvarom čerstvo uvarených knedlí nezamýšľali. Moravská knedľa nám výborne chutí dodnes. Na túto príhodu s úsmevom spomíname vždy, keď ju pripravujeme. S úctou pritom spomíname na našu mamu, ktorá žiaľ, už nie je medzi nami. No zostalo nám po nej veľa dobrých receptov. Ako Božkina torta, výborný babkin perník, ktorý „s nami cestuje“ na každú dovolenku. A veľa, veľa ďalších výborných receptov. Aj keď oceňujem dobu ineternetu, nesmierne som vďačná za uchované recepty napísané jej rukou, opatrujem ich ako „najväčšie dedičstvo.“