Nič nie je biele, ani čierne. Nemám rada extrémne príklady, no v súvislosti s názorom na leňošenie, či zaháľanie sa tomu asi nevyhnem. Iste, patrím medzi tých skôr narodených, a tak som si nezamestnaných, ako školáčka predstavovala podľa obrázkov zo starých kalendárov, z učebníc dejepisu a z filmov, ktoré mapovali obdobie veľkej hospodárskej krízy - 30. roky 20 storočia. Keby mi niekto, v tom čase povedal, že zažijem nezamestnanosť, neverila by som. Našťastie, nezažila som nezamestnanosť na vlastnej koži.
Podstatnú časť života som prežila v období, kedy pracovať bola dokonca určitá hrdosť - na prácu i na povolanie, pre ktoré sme sa pripravovali, ale zároveň aj povinnosť voči sebe, rodine a nakoniec aj voči štátu. Sestrička pracovala v zdravotníckom zaradení, ekonómka v úrade, v kancelárii JRD, kuchárka v školskej, či závodnej kuchyni. Stolár vyrábal nábytok, čalúnnik robil sedačky..., každý robil to, na čo mal kvalifikáciu.
Tiež je pravda, že bolo obdobie, kedy absolventi dostávali umiestenky. Ešte v roku 1968 išli napríklad sestričky za prácou aj niekoľko sto kilometrov od domova. V roku 1969 sa situácia zmenila, zamestnať sa mohli v okruhu svojho bydliska, najďalej v okresnom meste.
Rodiny sme si zakladali pomerne mladí (tak sme sa rozhodli, nakoniec taká bola doba - trend). Po roku 1970 (medzi nimi aj my) sa mladé rodiny celkom ľahko osamostatňovali, nebola núdza o byty. 3 izbový družstevný byt v novostavbe, stál cca 31 500 Kčs.- Ak sme v tom čase mali s manželom hrubý príjem 2 000 Kčs, cena bytu predstavovala 15 - 16 násobok mesačného príjmu. Nebolo to až tak zlé. Dnešní mladí, s platom v hrubom cca 550 € (a to majú aj podstatne menej) a s bytom za cca 50 000 €, to majú oveľa ťažšie, ide takmer o 90-násobok hrubého mesačného príjmu. Nie som ekonóm, berte prosím toto porovnanie ako ilustračné. V zásade však vyjadruje životné podmienky, čo sa týka získania vlastného bývania. Mladí, neboli v takej miere, ako dnes, odkázaní na „mama hotel." Postupne si byt zariadili, neskôr zmodernizovali, kúpili auto a každý rok chodili k moru. Takto si žila väčšina ľudí.
Veľa ľudí, aj z môjho okolia zazlievajú dnešným mladým, že sú nezamestnaní, usmievaví a žijú so sociálnych dávok, nič nerobenie - leňošenie im vyhovuje. Je to skutočne tak? Nechcela by som dnes skončiť školu a nevedieť čo ďalej....Nie všetci chcú pracovať, len za vysoký plat, ako sa zvykne hovoriť. Ibaže, kde tú prácu vziať? Hnevá ma, keď počujem: „Kto chce pracovať, prácu si nájde...!" Niekto nájde, niekto nie. Vo svojom okolí vidím, že skôr nie, ako áno. Ak prácu predsa nájde, veľmi zriedka je to v odbore, ktorý vyštudoval. Alebo sme taká bohatá krajina, ktorá vynakladá finančné prostriedky na štúdium bez toho, aby vzdelanie mladých ľudí využila vo svoj prospech?
Mladí ľudia, ktorých sa táto situácia týka asi ťažko túžia oslavovať Záhaľčivý deň/ Deň leňošenia. Na druhej strane je skupina ľudí, ktorí pracujú a hoci prácu majú ich pláca ich stavia na úroveň životného minima, dokonca na hranicu biedy. A to nehovorím o pracovných podmienkach, nekontrolovaná práca nadčas...Nakoniec aj v týchto dňoch som počula pár mladých ľudí, ako hovorili, že pracujú v prevádzke, kde je teplota až 50°C. Pitný režim, či skrátenie pracovnej doby, neprichádzalo pre nich do úvahy. Akoby ich zamestnávateľ žil mimo extrémnych horúčav. A možno aj áno. Sťažovať sa? Veď na prácu čakajú ďalší... Veľká skupina ľudí naozaj pracuje v náročných podmienkach, preberajú úlohy za tých kolegov, ktorých prepustili z práce. Stres, enormná záťaž sú pre nich súčasťou nezdravého životného štýlu. Tak pre týchto sa Záhaľčivý deň/ Deň leňošenia žiada ako šafran. Oddych potrebujú.
Nedá mi nepripomenúť, že je veľa múdrych kníh, väčšina sú to preklady zahraničných autorov, ktoré radia, ako byť šťastný, úspešný, ako dodržiavať psycho-hygienu, ibaže mnohé z nich sú mimo realitu, mimo poznania ekonomických a sociálnych podmienok, v ktorých žije veľká väčšina ľudí na Slovensku.
Nepoviem, nič nové, len zopakujem, každá doba má svoje plusy i mínusy. Ibaže je dôležité, čo prevláda viac. Nič nie je biele, ani čierne, a tak aj dnešný Záhaľčivý deň/ Deň leňošenia bude asi každý hodnotiť a prežívať podľa svojho uváženia, ak si ho vôbec pripomenie.
Dúfam, že mi čitateľ odpustí túto úvahu. Chcem veriť, že sa situácia v o svete, v Európe a na Slovensku zmení k lepšiemu, a že ďalšie generácie budú súčasnú dobu spoznávať, tak ako kedysi ja z kníh a filmov.
