Keď som pred pár mesiacmi konečne vyhrala boj s diplomovkou a štátnicami, moja rodina a známi mi nedočkavo kládli otázky, čo ďalej. Začali mi podsúvať rôzne ponuky, ktoré boli podľa nich pre mňa ako stvorené – od pozícií na ministerstvách, cez Brusel po korporácie. Teplé miestečko, pohodlná rutina, ilúzia prestíže. Ja som však potajme snívala o tom, že najbližší rok strávim ako dobrovoľníčka na humanitárnom a rozvojovom projekte, a úplne špecificky som hádzala očkom po práci so sýrskymi utečencami v Libanone. Kombinácia úprimnej motivácie a dávky šťastia viedli k tomu, že môj sen začal naberať hmatateľnejšiu podobu, až mi v schránke pristál mail, že ma teda očakávajú v Bejrúte.
Ak sa niekedy rozhodnete vydať podobným smerom, nečakajte od vášho okolia prílišne povzbudivé reakcie. Bude to pestrá paleta nádejí, že si robíte srandu, nechápavého prečo a či si nemôžte radšej nájsť normálnu prácu a budovať normálny život. Ale moja obľúbená otázka rozhodne bola: „Ty chceš zomrieť?“
Nie, chcem žiť naplno.
Tak teda prečo?
Neexistuje nič také ako modelová odpoveď na otázku prečo sa niekto rozhodne vydať cestou rozvojového dobrovoľníctva. Keď som sa pred odchodom do Libanonu dostala cez predvýjazdové tréningy medzi ďalších pripravujúcich sa dobrovoľníkov, očakávala som, že budem v komunite ľudí, ktorí majú podobné zmýšľanie a svetonázor ako ja. Opak je však pravdou, každý z nás si niesol svoj vlastný príbeh a motiváciu za týmto rozhodnutím.
Mnoho ľudí robí rozvojové dobrovoľníctvo ako službu Bohu, pre iných je to forma cestovania a objavovania iných kútov sveta, niektorí si od toho sľubujeme osobný rozvoj, sme unavení z konzumného životného štýlu a chceme zmeniť svoj rebríček hodnôt a priorít. Kompenzujeme si, že sme sa narodili v mieri a dostatku, zatiaľ čo miliardy ľudí vo svete to šťastie nemali. Čistíme si karmu. Pre niektorých je humanitárna práca celoživotnou vášňou a vysnenou kariérou, pre iných je to „úlet“ na pár mesiacov a potom sa vrátia do starých koľají.
Akékoľvek pohnútky máte, určite si to sami so sebou vopred ujasnite, lebo otázka PREČO vám odteraz bude položená cca miliónkrát.
Čo to vlastne je?
Po lopate povedané, rozvojový dobrovoľník sa zaviaže na niekoľko mesiacov, prípadne rok žiť a pracovať v krajine, ktorá sa označuje ako rozvojová alebo menej rozvinutá (v porovnaní so „západným“ svetom). Obyčajne sú to teda krajiny subsaharskej Afriky, Latinskej Ameriky, strednej a východnej Ázie či Blízkeho východu, ale aj východnej Európy a Balkánu.
Dobrovoľník pomáha s úlohami, ktoré sa môžu týkať rôznorodých odvetví humanitárnej a rozvojovej práce, od projektového manažmentu cez občiansky aktivizmus a udržateľný rozvoj až po vzdelávanie a ďalšie. Túto prácu vykonáva bezodplatne, teda bez nároku na odmenu v podobe mesačného platu.
Nie je to len altruizmus
Ľudia v mieste vášho pôsobenia vás zrejme budú považovať za veľmi šľachetného človeka a obdivovať vás za to, že ste sa vzdali svojho pohodlného života v Európe, aby ste zadarmo pomáhali ľuďom v núdzi, hoci aj na opačnom konci sveta.
Tento pohľad je obyčajne veľmi kultúrne skreslený, keďže dobrovoľník zo svojho pobytu spravidla získa oveľa viac ako doň vloží, ibaže namiesto finančného zisku ide o zisk neopakovateľnej životnej skúsenosti. Človek je v prvom rade bytosť sebecká a málokto by sa vybral cestou rozvojového dobrovoľníctva len čisto z túžby pomáhať iným, lebo povedzme si to na rovinu, pomáhať môžeš aj susedom v rodnej dedine. Hoci by altruizmus mal figurovať v motivácii dobrovoľníka, rozhodne nie je jeho jediným pohonným motorom.
Nie je to šialenstvo/ samovražedná misia
Doma vás naopak zrejme budú mať za blázna a oplačú vás v presvedčení, že sa živí nevrátite. Tu treba podotknúť, že organizácie pôsobiace v oblastiach, kde je ohrozenie života každodennou súčasťou ich práce (občianska vojna, smrtiaca epidémia...), by neskúsených dobrovoľníkov medzi seba nikdy neprijali. Takýto človek môže svojím nezodpovedným či nevedomým konaním ohroziť nielen seba, ale aj svojich kolegov či pôsobenie celej misie.
Dobrovoľníci sú tak vysielaní len do krajín, ktoré sú síce rozvojové, ale pre cudzinca bezpečné. Zväčša si stačí vopred naštudovať miestne zvyky a reálie a podľa toho upraviť svoje správanie počas pobytu v krajine, čím sa osobné bezpečnostné riziko značne zníži.
Nie je to exotická dovolenka
Ďalší vás budú obviňovať, že si idete na rok váľať šunky do nejakej exotickej krajiny. Napriek predošlej zmienke o pomerne nízkom bezpečnostnom riziku na dobrovoľníckych pobytoch je nutné počítať s tým, že váš život bude v mnohých ohľadoch omnoho komplikovanejší ako doma a situácia v krajine vášho pôsobenia sa môže znenazdajky zmeniť. Toto môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti. Libanon bol ešte pred troma mesiacmi krajina bezpečná a turisticky atraktívna. Teplé more, krásne hory, antické pamiatky, vychýrená párty scéna, uvoľnená mentalita v porovnaní s inými blízkovýchodnými krajinami...
Idyla sa zmenila na úzkosť doslova z noci na ráno, keď v Libanone vypukli masové protivládne protesty. Demonštranti na viac ako dva týždne zablokovali cesty, mnohé odvetvia vyhlásili štrajk, ceny stúpajú, biznisy krachujú, otvorene sa hovorí o ekonomickom kolapse a šepkalo sa o ďalšej občianskej vojne. Takže toľko k mojej exotickej libanonskej dovolenke, niekdajšie párty zóny Bejrútu sú momentálne srdcom protestov, mesto bolo často náročné opustiť kvôli blokádam ciest a z práce sa dostanem až za tmy ako bežný smrteľník. Nehovoriac o tom, že v rámci svojho pobytu budete pravdepodobne pracovať a žiť vo vidieckych oblastiach či chudobných predmestiach, kde treba počítať s menej rozvinutou infraštruktúrou a nižším životným komfortom, na aký sme z domu zvyknutí.
Ale prečo sa dovolenková eufória z exotiky pri dlhodobom pobyte mení na úzkosť, únavu a emočný chaos, to je na celú novú kapitolu.
A čerešnička na torte: kto ti to platí?
Dobrovoľníctvo v rozvojových krajinách bolo ešte donedávna doménou obyvateľov „západných“ krajín, ktorí si takúto investíciu môžu dovoliť. Ja ako čerstvý absolvent univerzity by som o tejto možnosti nemohla ani snívať, nebyť grantu od SlovakAid, oficiálnej agentúry Slovenskej republiky pre rozvojovú spoluprácu, ktorá každoročne finančne podporuje mladých Slovákov s aktívnym záujmom o túto oblasť vo vycestovaní do rozvojovej krajiny v rámci dlhodobých dobrovoľníckych pobytov. Celá grantová schéma funguje prostredníctvom slovenských neziskových organizácií, ktoré v rozvojových krajinách buď pôsobia alebo spolupracujú s miestnymi partnerskými organizáciami.
V závislosti od konkrétneho projektu a organizácie sa požiadavky na úspešného uchádzača líšia, vo všeobecnosti sa však primárne kladie dôraz na motiváciu a váš motivačný list bude odrazovým mostíkom k (ne)úspechu. Môj pobyt v Libanone je sprostredkovaný organizáciou ADRA Slovensko, ktorá mi poskytla podporu pred výjazdom a na diaľku aj počas neho. Po mojom návrate nás ešte čaká spolupráca na rôznych aktivitách, v rámci ktorých budeme na Slovensku šíriť povedomie o rozvojovej spolupráci, dobrovoľníctve a mojich skúsenostiach s Libanonom a prácou pre partnerskú ADRA Lebanon.
