Neviem, či je to tým, že u nás tieto práčovne vidno veľmi málo, ba priam až vôbec, sú charakteristické pre väčšie mestá. Stali sa pre mňa symbolom ruchu, veľkomestskej anonymity a zhonu. Toho zhonu, ktorý ľudí ubytuje v malých bytoch bez práčiek. No práčovne zároveň skrývajú aj malý paradox. Myslím, že dnes sa každý čoraz viac uzatvárame do seba a je čoraz ťažšie sa o život úprimne, nie facebookovo s niekým deliť, zverovať mu tajomstvá a čas. No keď prídete do práčovne, vyberiete si svoju bielizeň, ponožky, podprsenky, uteráky a tričká, aby ste ich mohli vložiť do bubna práčky, zrazu tak zdieľate svoje súkromie, svoje oblečenie, ktoré vidí len málokto s cudzincom, čo robí to isté o práčku vedľa. V jednom okamihu vie o Vás viac než by ste možno chceli. Miestnosť sa na chvíľku stane miestom zvláštneho zoznámenia, ostrovom, kde sa viacerí ľudia bez slov delia o svoje tajnosti, ktoré zabudnú v momente, keď za sebou zatvoria jej dvere.
V tých práčovniach sa skrýva ďalší pocit, ktorý som úplnejšie precitla až po tom, ako som odišla na dlhšiu dobu do zahraničia a začala ich sama využívať. Pri tej činnosti si viac než inokedy uvedomím, že momentálne nemám tu vo Francúzsku domov, len malú internátnu izbu, v ktorej dočasne bývam. Práčka je jedna z tých vecí, čo je doma potrebná. Doma, kde počas slnečného dňa vešiam prádlo na balkón a púšťam si k tomu obľúbenú pesničku. Perie sa väčšinou cez víkend. Z okolitých bytov cítim na balkóne vône koláčov či pečeného kuraťa a dole pod oknami si susedia robia barbecue, lebo sa akurát jeden z ich partie vrátil zo služobnej cesty. Vešajúc vymýšľam výhovorku, ktorú poviem mame, aby som nemusela žehliť a musím pri tom obchádzať nášho psa, ktorý sa rozhodol robiť mi spoločnosť a lenivo sa vyhrievať na slnku. A vôňa čerstvo vypranej bielizne mi pri tom všetkom zjemňuje výhľad z balkóna na okolité hory a Hron .. nie, nie je to nostalgia. Mám to šťastie, že viem, že sa do môjho domova môžem vždy vrátiť a vždy to bude to miesto, kde budem v bezpečí a pokoji, a preto za ním neplačem keď som preč. Doma sa celý život prežiť nedá. A keď vkladám svoje prádlo do bubna cudzej práčky, myslím na to, že sa stávam súčasťou toho veľkého sveta, zhonu a neistôt. Na to, že každý máme nohy, ktoré nás raz budú musieť niesť a dočasné rozlúčenie sa s pokojom a bezpečím sú prvé lekcie, ktoré (dúfam) nohy neskôr posilnia.
To je všetko. O chvíľu mi práčka doperie.
