Prvé cestovanie som zažila nedávno na ľudovej zábave v dedine Detvianska Huta. Malá, od ruky, nie veľmi preľudnená.. Skrátka, dedinka na takúto udalosť ako stvorená. Hudbu hrali perfišní hudobníci a počas ich prestávok púšťali také tie „svadbové odrhovačky.“
Mňa však uchvátilo iné. To, že neveľká sála kultúrneho domu bola doslova prepchatá ľuďmi – od mladých, starších, po najstarších. A všetci tancovali na ľudovku – no nielenže na ňu tancovali, oni sa pri nej skvele zabávali! Moje ohúrenie bolo veľké. Niežeby som nikdy nevidela baviť sa mladých na ľudovky – však súboristi často žijú od zábavy k zábave. Ale vždy sú to také festivalové, súborové tancovačky, väčšinou s ľuďmi zo súborov, muzík. Kdežto tu, tu to bolo ako hudba na diskotéke, stmelilo to všetky generácie, na foklór sa bavili všetci.. Nikto tam
na takú hudbu nefrfľal, nedožadoval sa nejakého drum and base alebo čoho.. Všetko to šlo tak prirodzene, tak ako by to malo byť. Malo tam úžasnú, pulzujúcu atmosféru, pri ktorej sme jednoducho nemohi obsedieť.
Mimo svadieb a osláv som ešte nezažila to, že by sa všetky veky spolu zabávali, nefrfľali na nemodernosť pesničiek, ale nechali sa strhnúť zábavou. Aj na našej stužkovej hral podľa niektorých DJ „nemoderne.“
Často mám pocit, že dnes sa ľudia boja poriadne sa odviazať a bavia sa len tak decentne. Nehovorím o alkohole, ale keď niekto začne tancovať až priveľmi živo či náruživo, môže sa stretnúť so zvedavými pohľadmi. Tu, na tejto zábave decentnosť a zdržiavenie nebolo na mieste, naopak, časté zrážky na parkete a hlučný spev prezrádzali, že uzle, ktoré by niekomu bránili odviazať sa ostali doma.
Prečo to volám cestovanie v čase? Lebo takéto niečo poznám skôr z rozprávaní... Z rozprávaní poznám zábavy, kde nešlo o to, či je hudba moderná, ale o to či je melodická, rytmická, či sa ľudia bavia.. Z tradície poznám zábavy, keď sa diali zriedka, veď bolo treba robiť. Keď to bola udalosť, jedna, zriedkavá, pre všetkých výnimočná a spoločná. Nie ako dnes, keď sa dá nájsť zábava hocijaká a pomaly každý druhý deň.
Pre mňa ako niekoho, kto sa na tie diskotékové tuctuc nevie extra zabaviť (čím neodcudzujem ľudí čo sa vedia), niekoho, kto nenávidí keď sa niekto smeje z človeka, čo sa poriadne odtrhne z reťaze bola tá úprimná radosť čo zo všetkých šla ako liek. Tú veselosť, bujarosť, čo len tak visela vo vzduchu, šialenosť, ktorá nás sprevádzala celým večerom som načerpala aj do zásoby..
Moje druhé cestovanie bolo na tohtoročnom festivale v Detve. Mali sme tam vystúpenie (súbor FS Marína zo Zvolena) vrámci scénického zobrazenia Sládkovičovho Detvana v piatok večer. Na javisku sa nás zhromaždilo naraz niekoľko súborov a folklórnych skupín a mali sme zobrazovať slatinský jarmok. Všetci účinkujúci sme boli naraz na javisku, zdržiavali sme sa vzadu a vždy niekto vystúpil dopredu a zaspieval, či zatancoval svoje číslo.
Zadné mikrofóny boli vypnuté a tak sme sa mohli na javisku rozprávať. Kým sa vpredu striedali speváci a tanečníci, my vzadu sme sa len tak hmýrili, zastavovali sa, rozprávali sa... skrátka, my sme jarmok nehrali, my sme na ňom boli. Prešli sme javiskom tam a späť, poobzerali šatky, zvony, košíky čo tam kde-to ponúkal, zjednávali ceny, rozprávali, smiali.. Akoby sme boli ozaj v čase, keď sa chodilo v krojoch na slatinskom jarmoku. Diváci akoby zmizli, ostala len obrovská energia a radosť, že som niečo také zažila. A keď prišiel náš čas a mali sme predviesť svoju choreografiu, nohy sa mi priam samé lepili od zeme... J
Leto ešte neskončilo a tak nás čaká ešte zopár fetivalov aj vystúpení, zábav.. A dúfam, že taktiež ešte nejaké cestovanie v čase...
