Aj mňa vždy vychovávali k tomu, že so starším človekom sa nerozpráva ako so spolužiačkou. Kým s ňou sa poškriepim a vyhádam, odvrávať dospelákovi sa nepatrí. Ako inak, príkazy a zákazy sa nikdy neprijímajú so stopercentnou spokojnosťou, ale snažím sa. Kúsok môjho vrodeného vzdoru mi však bráni nechať týmto veciam hladký priebeh.
Raz sme boli na rodinnom výlete v Londýne s našimi kamarátmi (len na víkend, organizovaný jazykovou školou, pričom sme šli dve rodiny + učiteľka a jej známi). Tá druhá rodinka bola super, zažili sme s nimi kopec srandy. Celý čas poznačený eufóriou z prvej návštevy Británie prebiehal fajn, až kým mi ich mamina nevyhlásila vojnu. Netuším čo som urobila, i keď priznávam, že moja priživá povaha sa môže niekomu poľahky vyšplhať na nervy. A tak sme zažili víkend vo vzájomnej nevraživosti (teda, ak mňa niekto bez príčiny začne neznášať, moje sympatie tiež pomaly opadávajú..) a nikto nechápal čo vlastne bolo jablko sváru. Pravdu povediac, netuším to doteraz. Podstatou však je, že v záujme nenarušiť rodinné vzťahy som čušala a neodvrávala. Narážky a útoky som si vypočula, s kamarátkou ošomrala, no radšej sa tete vyhýbala. Ona bola rodič a ja dieťa. Odpor som si nemohla dovoliť.
Čo ma primälo k písaniu tohto článku bola včerajšia príhoda z vlaku. Pomaly sme vchádzali do stanice, vstala som a zamierila k dverám. Už tam stála taká tetuška, cezsedemdesiatnička. Musela si všimnúť, že sa za ňou nazhromaždili aj iní cestujúci, bolo nás tam naozaj dosť. Vlak zastavil a vtedy sa odohral ten fór – tetuška vyšla von, ani sa len neobzrela a šmarila do dverí, aby sa zavreli. Ja som už mala nohu na schodíku a tak ma vcelku udreli. Potom bez jediného pohľadu odkráčala od vlaku. Jej výstup si odniesla moja noha, ktorú som ešte hodnú chvíľu bolestivo cítila a srd ktorý cítim doteraz. V tom momente sa všetky poučky o rešpekte k starším rozplynuli – prečo ju mám rešpektovať keď mi plieska dverami pred nosom? Mladší- nemladší, človek ako človek...
Dnes som však zažila aj niečo iné – rozhovor s jedným z najúžasnejších ľudí na celom svete – mojim starým ocom. Na otázku, ako sa má mi odpovedal, že dni mu utekajú, ani sa nechvasce, ani nebedáka. Sťažovanie sa, to je iba strata času, treba žiť a nie sa zapodievať tým, ako je nám je zle a ako nám všetci krivdia. A ja som si spomenula na všetky jeho presvedčenia ktoré mi kedy povedal a na to, ako ho nehorázne rada počúvam. Nie je ani filozof ani hviezda, jednoduchý človek z dediny ktorý humanizmus a princíp medziľudských vzťahov pochopil lepšie než mnohí študovaní mudrlanti. Čo myšlienka, to môj obdiv. Historky zo šesťdesiateho ôsmeho, zasnený pohľad na novú diaľnicu o ktorej sa im kedysi ani nesnívalo, ranné a večerné kŕmenie ovečiek... To nezažijem so žiadnym rovesníkom. A aj to mi ho robí takým vzácnym.
Aby sme tomu teda dali bodku, súhlasím s tým, že ku starším treba mať rešpekt. Pramení to z ich skúseností, z toho, že viac videli. Jasné že nie som za nejaké vyplazovanie jazyka päťročnými deťmi na ulici alebo také niečo. . Neodškriepiteľne, keď niekto žije dlhšie, môže toho viac zažiť, svoje názory si formovať a analyzovať z každej strany. To však neznamená, že to robia všetci a koľkokrát je stredoškolák zrelší ako tridsať - štyridsiatnik.... Niektorí ľudia sú jednoducho hluchí a nepočujú iný názor ako je ten ich a ja len nechcem, aby sa zbavovali svojich oponentov trápnymi výhradami o veku. Akoby to bola akási skrýš – došli mi argumenty tak tu nestrúhaj formu, si mladší, ešte nevieš čo je to realita a končíme! Mám skoro dvadsať, to kedy sa začnem rátať jako rovnocenný dospelák a nie ako malé ucho?
Dúfam že z týchto riadkov nesála prílišný srd – totiž, chladnou hlavou sa dá presvedčovať viac ako ohnivými slinami. Len ma štve, ak má mať v naťahovačkách či diskusiách niekto navrch len kvôli dátumu narodenia v občianskom. Úmera vek-múdrosť, skúsenosť-slušnosť, to predsa neplatí...
Iste, nejaký spoločenský kódex musí byť. Ja len nechcem, aby sa stával zbraňou v nesprávnych rukách...
