Počas rokov, čo som žila v Bruseli (dva a pol roka) sme s celou rodinou museli čeliť určitým belgickým tradíciám a nariadeniam, ktoré nás teda vedeli prekvapiť. Flámski ľudia čo plynulo hovoria minimálne tromi jazykmi, poriadok na uliciach, vodiči čo zastavia chodcovi na prechode a know-how ako turistické miesta spraviť ozaj pre turistov... To sú len také vypichnuté pozitívne perličky. Čo je však zaujímavé je, že v Belgicku máte zakázané vešať prádlo na balkón. Ani satelit si bez dovolenia nemôžte vyvesiť. Všetko uhladené, dokonalé, aby to vyzeralo. Balkóny bez prádla, fasády čo nič neruší. Len aby sa niečo nevymykalo poriadku. Raz sme boli na takom super výlete – lodičkou sme sa plavili cez okolia mesta Gent. Dvory domov okolo ktorých sme prešli vyzerali tak, ako by v nich nik nebýval. Dokonalý poriadok, ani len lopta na trávniku, šálka na posede. Chlad priestoru bez známok obývania. Všetci okolo ten poriadok obdivovali, no mne v ňom niečo chýbalo. Ľudia.
Lenže otočme mapu Európy a poďme na juh. Keď som bola v Portugalsku, fascinovali ma úzke uličky, ponad ktoré viseli práve vypraté gate, košele.. Od jedného domu k druhému naťahané šnúry, posúvajú sa cez kladku a tým pádom môžu byť v hocijakej výške. Temperament, teplo a vôbec nie dokonalo čisté prostredie. Zapratané balkóny, hračka tu a hrniec tam.. Pôsobí to rušivo a vôbec nie dokonalo. Lenže aspoň cítiť život a ľudskú prítomnosť.
Dlho som si myslela že som skôr dieťa veľkých priestorov, širokých ulíc a veľkých vstupných hál. Že som skôr na zimu ako na slnko a že belgický/anglický dážď je to, od čoho chcem rásť. Juh a pláže ma až tak nepriťahovali. Lenže, to bolo pred tým, než mi diaľky otvorili oči. Už viem, že je to blbosť odcudzovať atmosféru krajiny pred tým, než ju človek navštívi.
Uvedomila som si však tiež jednu vec. Totiž, stále sa hovorí, ako sa Slovensko chce priblížiť západným krajinám a ako sa máme toho od nich veľa učiť. Isteže, máme. Často sa lamentuje nad tým, ako je u nás neporiadok, nedostavané budovy, časom zapadnuté miesta a neupravené chodníky. V snahe všetko meniť sa rúcajú humná a nahrádzajú ich pastelové domy, zo záhradiek na zemiaky sú už len skalky a altánky.. Vyzerá to krajšie. Ale do akej miery je to stále tá malá „malebná krajina dýchajúca tradíciami“ ako hovoria rôzne letáčiky?
Nevravím že by sme si tu Slovensko nemali kúsok viac „upratať,“ vylepšiť. Len ho nechcime premeniť na niečo čo nie je....
A kľudne vešajme prádlo na balkóny, aj keď nemáme pláže. ..
