Samozrejme, všetky moje úlovky nepochádzajú len z mojich ciest. Veľkým zásobovateľom je oco, ktorý sa už smeje, že najdôležitejšia misia každej jeho zahraničnej cesty je nájsť mi malého plyšáka. Keď sa sesternica vrátila z Cypru, pred tým ako mi podarovala malú plyšovú korytnačku, vyšila na ňu červenou bavlnkou „Cyprus.“ To preto, že popísané hračky tam nemali a bolo jej ľúto dať mi takú, ktorá by jasne nehovorila „som z Cypru!“ J S týmto jej osobným príspevkom má pre mňa jej darček ešte väčší význam.
Najvzácnejšie sú však pre mňa tie suveníry, ktoré som si z ciest priniesla sama. Takto sa teším zo svojho panduláka v sombrére, o ktorom som už ani nedúfala, že ho v Mexiku zoženiem, alebo malej vyškerenej Eiffelovky. Moje prvé plyšáky – Dán a Švéd mi zas pripomínajú mojú prvú veľkú cestu do zahraničia bez rodičov na detský folklórny festival v týchto dvoch krajinách.
Asi pred dvoma rokmi som sa rozprávala s jedným chalanom, ktorý tiež zbiera, no keď mi prezradil čo, potichu som sa za neoriginalitu mojej zbierky hambila. Z každej krajiny, kde cestuje, si odnáša knižku Malý princ v tamojšom jazyku. Má ho po francúzky, anglicky, nemecky, španielsky, arabsky a ja neviem po aky ešte. Žiarlila som. Predstavila som si, ako sa túla po nejakom marockom meste a v zapadnutých kníhkupectvách si hľadá svojho princa. Kdežto ja, konzumný barbar, len tak vkročím na hlavné turistické námestie, vojdem do prvého suvenírového obchodu a som vybavená. On pri svojich knižkách musí mesto pobehať, spoznať. Ja len beriem, čo mi dajú a vidím, čo chcú, aby som videla.
Ale dnes, keď som týmto mojim malým spoločníkom utierala prach v poličke, som si opäť uvedomila, aký má moja zbierka pre mňa význam. Keď som ich prekladala, nad každým som sa pozastavila a lovila v hlave. Spomenula som si na úžasnú dovolenku v Portugalsku so sesternicou, na cesty, miesta, okamihy a ľudí. Plyšáci pre mňa nie sú len veci. Sú to strážcovia, ktorí sa starajú o to, aby moje spomienky nikdy nezapadli prachom.
