Vchádzam do jaskyne a vnímam len kvaple, steny, veľké aj stiesnené priestory. Aj to, že výzdoba jaskyne je tu už veľmi dlho a že keď sem prídu iní ľudia o pätsto rokov, budú vidieť zhruba to, čo ja dnes. Pre tieto skaly je môj vek nič. Ja som rástla do svojej výšky sedemnásť rokov, kvaple narastú za stopäťdestiat rokov o jeden centimeter kubický.
Je mi trochu chladno a všade počujem kvapkajúcu vodu. Aj ona je večná. Beťárka, mení podoby, no stále je to ona. Aj jaskyňa sa mení, i keď pomaly, ale mení sa. Aj my sa meníme. Všetko odniekiaľ pochádza a niekam speje. Pred miliardami rokov sa odohralo jedno BUM, z ktorého pochádzajú hviezdy, skaly, stromy.. aj ja.
Kráčam tunelom kvaplov, moja silueta je len ďalšia bodka na škále dejín. Vápenec je studený a predsa priťahuje teplo, tú obrovskú masu ľudí, čo sa naň chodia pozerať. Teplo a chlad, život tak krátky a neživot tak pomalý. Voda kvapká a kvapel rastie.
Celý svet sa netočí okolo nás, ale my všetci sme točiaci sa svet. Príde deň, keď aj on zanikne. Príde ďalšie BUM. Ako to funguje? Má vesmír hranice? Neviem. Studená, chladná výzdoba bude toho svedkom, ja nie.
A preto som kráčala jej chodbami a snažila sa nevnímať jej chlad, ale chápať jej teplo. Tie myšlienky, dojmy a pocity, ktoré vďaka nej mám. Aj tie sa menia. A ktovie, či sa raz stanú večnými...
Nechcem zabudnúť ten pocit.
