Čo ma fascinuje na turistike nie sú pohľady a výhľady, odfukovanie pri stúpaní či radosť zo zdolania kopca. Teda, samozrejme, že aj to, ale najviac sa teším ľuďom. Človek-turista si kráča po chodníku a keď stretne iného človeka-turistu, pozdravia sa. Úplne neznámi ľudia, spojení len na pár sekúnd a napriek všetkému sú schopní tohto gesta. Je to nehorázne milé popri všetkých tých ľuďoch, čo v meste pozerajú priamo pred seba, nedajbože zamávať, i keď vás pred dvoma dňami zoznamoval kamarát.
Akoby tie hory otvárali nielen výhľady, ale aj ľudskú priateľskosť..
Ale netreba sa nevyhnutne trepať ďaleko do hôr. Dnes som bola len na prechádzke (zo Zvolena na Sliač, horom – pre znalcov okolia) a už tam, čo by z mesta kameňom dohodil, sa mi iní prechádzači zdravili. Neboli sme vybavení trackovými topánkami ani zásobovaní vodou, skrátka, nebola to túra, len krátke vypadnutie do prírody. Ale predsa sme si aspoň zakývali hlavami. Tá prechádzka stála za to.
Je rovnako potešujúce, keď sedíte na bicykli a oproti idúca helma zamáva. Už nie je helma, ale pársekundový kamoš. Tá spolupatričnosť, čo budovy utláčajú a priestor mimo nich otvára...
Ale nie je to len prírodou. Ďalší z niekoľkosekundových spojení je, keď si šoféri navzájom blikajú, aby sa upozornili na policajtov merajúcich rýchlosť. Ospravedlňujem sa policajnému zboru za velebenie toho, ako im zabraňujeme vo vyberaní peňazí. Ale keď sa nad tým človek zamyslí, tak je to prenádherné gesto. BLIK a chcem ti pomôcť zachrániť niekoľko eur. BLIK a pomáham ti z prúseru. BLIK a starám sa o to, aby si bol spokojný. BLIK – cesta šoféra k človeku. Niekoľkosekundová, ale predsa je.
Tí, čo lozia po pamiatkach mi dajú za pravdu, že aj tam sa dajú stretnúť príjemné chvíle. Keď som bola toto leto na Bojnickom zámku, s bratom, mamou a kamarátkou nám zas šibalo s fotili sme sa v smiešnych pózach, neustále sa uškŕňali. V skupine sme mali rovnako naladených ľudí a i keď sme spolu toho veľa nenahovorili, tie úsmevy a dobrá nálada prezrádzali, že sme na jednej vlne.
Festivaly, o tých už ani nehovorím. Nálada a človečina občas divoká, no majúca chuť žiť a nemať problémy. A tak si pokecáte v rade na pivo či na záchod, zoznámite s ľuďmi potom, čo im na koncerte poskáčete po nohách. A o folklórnych festivaloch, kde sa spieva piate cez deviate so známymi či cudzími už fakt netreba povedať ani slovo naviac...
Pársekundové kamarátstvo, priznávam, zvláštny pojem. Ak niečo naozaj viem, tak je to vymýšľanie zvláštnych pojmov a ešte zvláštnejších definícií. Ale za ten moment, moment očného kontaktu a pozdravu sa helma, bunda, volant stáva človekom. Mňa tieto pozdravy tešia a i keď viem, že kamarátstvo je o inom, už len samotné potešenie druhého a to nehmatateľné, ten úsmev a pokývnutie dodávajú ilúziu spojenia. Úcta a otvorenosť. Niekoľkosekundové.
Mrzia ma všetky nadurdené tváre v meste (čo nevravím, že majú všetci mešťania) zachmúrené pohľady nadol a rýchle kroky. Ale vidím veľký potenciál v tom, že určité miesta a situácia v nás zobúdzajú ústretovosť viac než inokedy. A tie momenty sú svetlé bodíky na škále dní, sú to tie drobnosti, z ktorých sa skladá šťastie. A týmto som splnila svoj cieľ – písať a neladiť sa do pochmúrneho tónu.
Takže, pocitov je veľa a nie vždy sa dajú identifikovať ako smutné alebo veselé. Dokonca by som povedala, že chvíľ, kedy sa to dá presne vymedziť je skôr menej ako viac. A neignorujem bolesti, nervozity a strachy sveta. Len si myslím, že veľa z nich by zmizlo, keby sme tú špecifickú ústretovosť premenili na každodennú, viacej sa zdravili. „Dobrý deň“ od predavačky zmrzliny namiesto „Vám?“ „Dobrý deň“ pri kupovaní cestovného lístka namiesto „polovičný do Bystrice.“ Nevravím, že to nerobí nik, len filozofujem o tom, aké by to bolo, keby to robila väčšina...
Takže teda, dovidenia J
