reklama

Paríž ja, Paríž ty..

... alebo o tom, že nie vždy vie človek pomenovať to, čo vníma.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (22)

Neviem ako nazvať moju chorobu. Nikdy by mi ju nezapísali do karty, neexistuje asi pre ňu nejaký presný názov, tobôž nie latinský. Jej príznaky v skratke – vždy, keď vnímam nejakú atmosféru okolo seba, rada porovnávam a vždy chcem ľuďom okolo čo najpresnejšie opísať dojmy, ktoré vo mne to konkrétne miesto, nálada či príbeh evokuje. Problém je, že tie veci neviem pomenovať, neviem tlmočiť svoje dojmy takým spôsobom, aby ich iní pochopili tak, ako ich prežívam. Nuž, a mňa to hnevá. Hnevá, pretože ostať nepochopeným je jedna z najhorších vecí. O to radšej čítam myšlienky múdrejších ľudí, pretože oni často tieto moje vnútorné lomcovania vedia pomenovať trefne a jasne. A mne spôsobuje obrovskú radosť, že pre to, čo je mojimi schopnosťami neopísateľné, niekto nachádza slová. A možno to tak ani nemyslí, len ja si ich výroky prispôsobujem na pocity mojej maličkosti. Možno.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Minule ma takto rozčaroval rozhovor s pánom Miroslavom Cipárom (E. Čobejová, J. Daniška., Stále som veľmi neistý. In: .týždeň., 24/2010., s 24-26.) Napríklad už len spôsob, akým opísal Paríž...

Keď som tam bola, v jednom kuse som svojim spoluturistom pílila uši tým, ako mi v tomto Paríži niečo chýba. Že ten literárny Pariž plný starých ujov sediacich pri Seine fajčiacich fajky a pijúcich víno, alebo umelcov-bohémov ako z filmu Moulin Rouge, alebo ľahkovážnych módnych prototypov stále nie a nie nájsť. Nečakala som, že mestský rozhlas bude vyhrávať dookola šanzóny, ale predsa len som sa tešila na nejaké dávky francúzkej kultúry, možno som naivne dúfala, že uvidím nejaké dámy v koktejlových šatách a topánkach na podpätku poťahujúcich si z dlhých cigariet na takom dlhom držiaku ako mala Audrey v Raňajkách u Tiffanyho..

SkryťVypnúť reklamu
reklama

No a namiesto toto tam bolo na také mesto opradené mýtami lásky a slobody priveľa niečoho cudzieho... Paríž oslepený bleskami foťákov mnohých turistov, zašľapaný kolesami autobusov, udusený málom vzduchu pre toľko žiadateľov. Atmosféra niečoho, čo by mohlo byť typicky parížske je neviditeľná cez zástupy a zástupy turistov. Okrem toho Paríž už nie je to, o čom sa my učíme na hodinách francúzštiny a čo mnohých poblázňuje – to je Paríž minulého storočia. Dnes sa aj on mení, pod vplyvom stále nových kultúr ktoré tam prichádzajú a prinášajú niečo nové so sebou. Kráča dynamicky. V konečnom dôsledku, keď človek prekoná ten šok, že tam nenájde to čo tam čakal, pochopí, že aj vytvárajúci sa nový, nielen európsky, ale európsko-ázijsko-africko-ja-neviem-čo-všetko Paríž má síce iné, no nádherné čaro...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A pán Miroslav Cipár to celé vystihol tromi vetami: „Paríž je však dnes mŕtve mesto. Nepije sa tam už ani koňak, ani absint. Umenie sa dnes tvorí inde.“

Samozrejme, netuším, či mal rovnaké dojmy a či tej vete pripisuje rovnaký význam ako ja. A keď sa na tento článok pozerám s malým časovým odstupom, uvedomujem si, že pravdepodobne hovoril úplne o niečom inom.

Ale to nevadí. Ja som si tie vety zobrala, a napasovala. Akoby boli také tie sáčkové veká na nádoby – všetky moje dojmy som napchala do misy a prikryla týmto vekom, ktoré som si na ňu prispôsobila. A zlepšilo mi to náladu.

Anna Ilavská

Anna Ilavská

Bloger 
  • Počet článkov:  25
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Dúfam, že nie je nevyhnutné mať žirafí krk na to, aby mal človek dobrý rozhľad. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu