I keď žijem vo Zvolene, moje korene sú na Liptove a kedysi sme tam cestovali takmer každý víkend. Jedni starkovci, druhí starí rodičia, sesternice, bratranci, tety, ujovia – celá naša rodina žila tam a ja som sa dlhé roky necítila ako Zvolenčanka, ale ako Liptáčka.
Za Demänovou je jeden pre deti super-extra-významný kopec. Každú zimu je tam vyjazdená dráha a každý pekný zimný deň tam chodí plno detí so sánkami, bobami, lopármi a ja neviem čím ešte.. Rodičia stoja na kraji, podupkávajú a fúkajú si do rúk, pretože adrenalín zo sánkovania prenechávajú svojim ratolestiam a liptovská zima sa im vkráda pod bundy.
Presne tak je to teraz, presne tak to bolo pred niekoľkými rokmi, keď som bola v „sánkovacom veku“ ja.
Neviem, kde presne by mal byť vybudovaný zábavný park, ktorého stavba je v štádiu rokovaní a rozhodovaní sa. Ak sa nemýlim, tak by nemal zasahovať do sánkovacej dráhy, mal by byť vzdialený pár desiatok metrov od nej. Ale je len otázkou času, kedy sa tam začnú stavať domy, nové hotely..
Viem, že za investície a zvlášť takéto veľké môžu byť slovenský turizmus veľmi rád. A aj ja som rada, že sa Slovensko zviditeľní, že nás navštívi viac ľudí, že tu minú nejaké to euro dva, že park zamestná tých, ktorí prácu nemajú, že húsenkové dráhy budem mať čo by kameňom dohodil...
Ale malá nostalgia za pohľadom na kopec zostane. Bude to zas niečo veľké v regióne pod Tatrami a ja to nejak šialene vnímam ako vyhlásenie boja kopcom zo strany ľudí. Ale tak ako rastú a menia sa sánkovacie deti, mení sa aj ich krajina. Menia sa námestia, pribúdajú hotely, domy.. Nie je to ani dobré ani zlé. Je to prirodzené. Malý kúsok, ktorý nám pripomína, že život plynie a svet sa mení.
A možno aj tento park prispeje k tomu, že na rozdiel od sánkovania, Slovensko nepôjde z kopca, ale bude stúpať hore.
