Môj odpor k prehrávačom spôsobila medzi inými aj jedna situácia, keď som videla pár, ktorý cestoval v autobuse, držal sa za ruky, no každý mal v ušiach vlastný prehrávač a počúval vlastnú hudbu. Zmizla tým komunikácia, vyparilo sa zdieľanie spoločného prostredia a do istej miery medzi seba vpustili ignoráciu toho druhého, pretože s vlastným zvukom v ušiach sa nachádzate akoby vo vlastnom svete.
Schválne hovorím „zvukom.“ Pretože zvuk, ktorý mne vložil slúchatká do uší nebola hudba, ale audiokniha. Stiahla som si ju najprv do počítača a potom som prišla na to, že chodením a cestovaním premárnim priveľa voľného času, ktorý by sa dal hocijako lepšie využiť. A keď už chodíte a nemôžte čítať, prečo nie počúvať? Okrem toho ma kniha bavila, takže vždy, keď som niekam šla ma sprevádzala.
Lenže raz musela skončiť, dopočúvala som ju. No zistila som, že tento čas, kedy človek nemôže nič čítať ani pozerať a keď je sám sa dá sa využiť. A začala som si podcastovať správy z rôznych rádií a počúvať ich vždy cestou do školy aj z nej. Cítim sa spokojne, že využívam čo najviac svojho času, dozviem sa čo je nové, som v spojení
so svetom, aj keď kráčam sama.
Myslím si, že energia visí vo vzduchu a skrýva sa v drobných komunikáciách s okolím. Napríklad, keď sa Vás na zastávke niekto pýta kedy ide autobus, či už niekto stlačil tlačítko žiadajúce zelenú pre chodcov, či neviete, kde sú najbližšie potraviny. Vždy, keď sa ma niekto podobné veci pýta, musím dať slúchatko dole a takto si tieto momenty ešte viac uvedomujem, registrujem. A to mi robí lepšiu náladu.
Doteraz boli pre mňa nosiči slúchatiek machri, čo to brali ako módny doplnok, niečo čo je strašne „in.“ Lenže, aj tu platí staré známe „nesúď podľa obalu.“ My nevieme, čo má dotyčný zapnuté, ani aké vnútorné pocity, spomienky a iné bohatstvá mu ten zvuk vyvoláva. Mne či už hudba alebo hovorené slovo v ušiach skrášľuje deň a preto už pomaly ani nevyjdem z domu bez iPodu vo vrecku. J
