Aké to bolo, žiť v tej dobe? Vošla som do jedného z domčekov. Zvonku sa zdal byť celkom veľký, no väčšinu priestoru zaberala maštaľ. Bola tam jedna jediná izbietka. Na tabuľke som si prečítala, že v nej žil roľník so svojou manželkou a siedmimi deťmi. Na malú chvíľu som sa pokúsila vžiť sa do kože tej ženy. Ženy, ktorá žila v dobe, keď to známe „v pote tváre sa budeš živiť“ platilo doslovne.
Dievča, ktoré už od mala páslo husi a pomáhalo svojej mame. Dievča, ktoré hrabalo seno, spievalo a tancovalo a ľúbilo život. Dievča, ktoré sa zamilovalo a dostávalo lístočky od svojho milého. Dievča, ktoré sa vydalo, takmer v detskom veku. Žena, ktorá mala deti, kolísala ich v kolíske vyrezanej svojím mužom. Žena, ktorá svojim bábätkám spievala najsladšie uspávanky. Žena, ktorá poznala šťastie, radosť a slnko, no rovnako dobre aj s ťažkú prácu, smútok a bolesť. Žena, ktorá piekla chlieb, ak bolo z čoho. Žena, ktorá celý týždeň usilovne pracovala, no nedeľa bola pre ňu svätá. Žena, ktorej vankúš zmáčali slzy, ruky zodrala práca a srdce posvätila láska. Žena, ktorá nevedela čítať, no bola stokrát múdrejšia, než ja.
Neviem si predstaviť žiť v tej dobe. Bola omnoho ťažšia, než predstava v mojej fantázii. No jedno viem určite. Nezabudnúť na svoje korene a pokorne sa nechať poučiť od predkov. To z nás robí ľudí.
