"Včera"...

Zrazu začujem nevôľu, uplakanosť malého dieťaťa! Starší brat na kolobežke si mladšieho nevšímal a kolobežkoval vpred. Zarazilo ma to. Matka na mladšieho, asi dvojročného kričala, on stál a plakal, a tým sa nešťastie chlapčeka stupňovalo. Aj moje. Tak som chcela upokojiť oboch a povedala jej milo, "On Vám nerozumie". Otočila sa a spustila krik i na mňa, šklbajúc kolobežkou a chlapčekom. Takmer ho zhodila na asfalt...Dráma pokračovala. "Čo sa staráš!", zúrivo kričala. Tak zmierlivo jej hovorím, "Ja na Vás nekričím". Pohla sa v hneve opačným smerom ako ja a zúfalý plačúci chlapček popošiel za ňou. Ona zas na mňa zakričala to isté, "Čo sa staráš!" A ja tiež to isté, "Ja nekričím na Vás". Žiaľ stále nevypočula, neupokojila svoje dieťa a plačúc šlo pozadu za ňou, až sa mi strácali z dohľadu...
Však aj ona sa cítila nekomfortne... Prečo mnoho ľudí je bezohľadných k sebe aj deťom? Keď by "Dnes" mali sršať láskou...
A čo "Zajtra"?
Ustrážime kontinuitu dobra?...