Narodil sa v Zlatých Moravciach roku 1949, je čestným občanom tohto mesta, kde žil do svojich 15 rokov.
Keď známy mestský poslanec Ľudovít Chládek sa začal zaoberať myšlienkou prezentácie významných židovských osobností Zlatých Moraviec, ktorou chcel prispieť k vlaňajšiemu výročiu mesta, od prvej chvíle vedel, že na oslavách chce mať profesora Chlamtača. S niekoľkými nadšencami po týždňoch až mesiacoch vybavovania sa to nakoniec podarilo. Na oslavy si vybral priestory Ponitrianskeho múzeu s pobočkou v Zlatých Moravciach.
Ľudovít Chládek: „Je tu expozícia s fotografiami, dokumentmi a predmetmi, ktoré približujú životy a osudy miestnych Židov. Jedine z histórie sa môžeme nejako poučiť. Sú tu príbehy z minulosti, ale je to aj o súčasných ľuďoch. V mnohých prípadoch to bude pre návštevníkov výstavy objavné, dozvedia sa veci, ktoré predtým možno netušili."
Imrich Chlamtač svojej povesti skromného a inteligentného človeka nezostal nič dlžný ani vo svojom rodnom meste. Bol príjemný k novinárom, nechal sa odfotiť a začal rozprávať svoj príbeh židovského chlapca. Pobyt na miestach, kde prežil svoje detstvo mu občas vniesol do očí slzy. V mestskom múzeu sa rozhovoril, aj keď bolo zrejmé, že mesiace strávené v koncentračnom tábore jeho matky nemal chuť veľmi rozoberať. „Z rozhovorov o vojne som sa od matky dozvedel, že sestra Eva sa narodila v českom koncentračnom tábore v Terezíne, okres Litomeřice. Evinho otca rabína Schlesingera, (na jeho dome bola 24. 1. 2014 odhalená tabuľa židovským spoluobčanom) a vtedajšieho manžela mojej matky Kláry zastrelili v Osvienčime spolu s ďalšími dvomi Zlatomoravčanmi. Boli zabití počas hladového pochodu. Neviem či o tom viete, že keď likvidovali koncentračné tábory a nacisti nechceli zanechať stopy, hnali väzňov pred sebou, aby neboli chytení ruskou armádou."
Po návrate z koncentráku sa Klára s malou Evou usadili na majetku Kláriných rodičov v budove octárne. To už začína rozprávanie Juraj Šabík, Imrichov spolužiak. „ Otec Kláry sa volal Šalamon Csató. Klára sa druhý raz vydala - za Chlamtača. Z manželstva sa narodil Imrich. Imrichov otec tiež bol v Osvienčime, kde stratil manželku a tri deti."
Prenasledovaní systémom
Na otázku ako si spomína Imrich Chlamtáč na obdobie, keď tu rástol, aké to bolo vtedy a ako to vníma dnes, odpovedal. „Komplikované to bolo za doby totality a ten prechod od vojny a komunizmu bol pre židovskú obec veľmi ťažký. Rástol som tu do 15 rokov. Potom som odišiel aj s rodinou do Izraela. Je to miesto, kde je 110 národov. V Izraeli počujete, á to je československý Žid a to je kvalita. Ťažko mi je zmeny posúdiť na základe jedného dňa. Samozrejme, že to miešanie citov a spomienok s prítomnosťou," nastalo krátke odmlčanie, „tá prítomnosť je skreslená tou minulosťou."
„Bol to ťažký život, pretože moji rodičia trpeli a tým, že boli pred vojnou kapitalisti, starí rodičia museli odísť z Československa. Cez druhú svetovú vojnu boli prenasledovaní systémom. Prekádrovanie ktoré sa vtedy dialo dopadlo tak, že môj otec z riadiacej funkcie bol prevedený ako robotník. Viem, že nielen Židia trpeli, bola to ťažká doba. Aj kresťanská cirkev bola utláčaná a ľudia boli verní. A tie predsudky. Chodievali sme bočnými uličkami, aby nás spoluobčania nevideli, že sa ideme modliť do synagógy."
Mnoho ľudí utieklo na západ pred represiou v Európe
Žije striedavo v Taliansku a Spojených štátoch. „Mám manželku, syna, ktorý je profesorom, dcéra je lekárkou, žije v New Yorku a mám dokonca 10-ročného vnuka. Nehovoril som s deťmi o útrapách, viac som im spomínal tú dobu v Zlatých Moravciach, keď som tu rástol. Človek sa ťažko preorientuje z jedného dňa na druhý. Myslím si, že je ťažké pochopiť židovskú kultúru, ktorá po nemeckej totalite sa premenila na pár rokov na slobodný štát, potom zase na inú totalitu a bol tu veľký strach. Ľudia sa báli, báli sa jeden druhého, báli sa pištolí, málo ľudí malo odvahu. V súčasnosti je tu obdiv ľudí, ktorí zobrali to riziko na plecia, aby zachránili tých, čo ich bolo treba ochrániť," hovorí Chlamtáč a pokračuje.
„Neprežil som druhú svetovú vojnu osobne, ale aj za doby komunistov, aj medzi mojimi učiteľmi, a to musím povedať, že keď sme odišli do Izraela, to bola vec, na ktorú mali ľudia rôzne názory," vysvetľuje profesor Chlamtač ako sa ľudia rozdelili na dva tábory, daktorí totiž nechápali, že prečo musí jedna rodina odísť z tohto kraja práve za socializmu.
„Ľudia sa s nami uzmierovali, každý vedel, že odchádzame. A nikto nič nepovedal. Môj triedny učiteľ pán Stopko, to sme boli na nejakej brigáde, prišiel ku mne a pozrel sa či niekto nie je na okolí a povedal." „Imrich ja viem že odchádzate do Izraela, želám ti všetko najlepšie." A ten istý človek, som sa potom dozvedel, v roku 1968 po tej Pražskej jari, keď všetci učitelia boli pozvaní a museli ísť vyjadriť lojalitu novému systému, on odmietol. Potom bol dobitý a zomrel," spomína na časy totality profesor.
Juraj Šabík spomína na deň spred 50 rokov
"V októbri uplynie od odchodu jeho rodiny 50 rokov. S Imrom Chlamtačom som sedel deväť rokov v jednej lavici na základnej škole, vtedy bola v gymnáziu. V ten deň ako odišiel, bola práve sobota, som sa vybral s ďalším spolužiakom - Štefanom, na hríby na Čiernu dolinu. Keď som sa vrátil domov, moja rodina so smútkom v hlase mi povedala, že tu bol Imrich, prišiel sa rozlúčiť. Osud nás oddelil na štvrť storočia." Juraj nevidel svojho spolužiaka Imricha od jeho odchodu v jeseni 1964 až do roku 1990, kedy Chlamtač prišiel do mesta aj so svojou rodinou.
Podľa rozprávania Juraja Šabíka, Imrich bol vynikajúci žiak, jeden z najlepších na škole. „Už v 4. triede ovládal matematiku z 9. ročníka. Aj v ďalších prírodovedných predmetoch fyziky, chémie, prírodopisu vynikal. Na stretnutie spolužiakov som pozval našich triednych profesorov Piusa Bieleho a Jána Bittnera, ktorý si zaspomínal. Keď Imro nedával pozor a učiteľ ho napomenul, odpovedal mu. Ja to už dávno viem." Juraj Šabík spomína ďalej.
„On odišiel s matkou, otcom a sestrou do Izraela v roku 1964 a dnes je to 50 rokov, čo sa mohol stretnúť so spolužiakmi. Rodina odišla bez peňazí, bývali v malom byte v Tel Avive. Začal pracovať ako šofér sanitky, popri tom aj študoval. Prednášal na prestížnych svetových univerzitách. Zhruba 600 jeho článkov bolo uverejnených v rôznych odborných magazínoch. Zjednotil celú sieť USA do jednej telekomunikačnej siete. Po páde dvojičiek odišiel do Trenta na severe Talianska. Založil si prosperujúcu firmu.
Imrich Chlamtač ovláda sedem jazykov, roky pôsobil ako vedec a podnikateľ v Amerike. Dnes je prezidentom Európskej asociácie pre inovácie, čestným prezidentom Univerzity Bruna Kessela v Trente.
Anna Mondočková
