Podľa Biblie sú Židia národ s vlastným náboženstvom, ale ono sa to prelína. Už dlhé roky môže byť Žid aj ten, kto nikdy nebol v synagóge a je neveriaci. V Zlatých Moravciach nežije už ani jediný Žid. Posledná obyvateľka tradičnej židovskej rodiny bola Anna Táborská, zomrela pred tromi rokmi.
„Živo si na rodinu Táborských spomínam," hovorí Juraj Šabík. „Anna Táborská žila podľa kódexu židovskej viery. Jej manžel prijal priezvisko po manželke, bol teda Táborský. Bývali na Bernolákovej ulici, oproti bývalému MNV. Dom mali vykladaný bytovými tehličkami. Anna bola zubnou laborantkou, na starosti mala zlaté zubné kovy."
„Mamička mala tuná vážnosť a úctu. Prežila 8 kontrol a nechýbal jej jediný gram zlata. Ľuďom pomáhala. Môj otec hovoril, pamätám si to ako dieťa: „Anička, keď budeš chcieť prsteň, povedz, ja ti ho kúpim. Pretože, neviaž si karmu tých ľudí na seba." To hovoril o tých, čo mali všeličo pod prstami," spomína si na rodičov Veronika.
Veronika Schwarczová, rodená Táborská žije viac ako 30 rokov v Prahe. „Hlavu mám českú, občianstvo mám české aj slovenské, srdce židovské, to je smrteľná kombinácia," neskrýva dojatie zo stretnutia s ľuďmi svojej mladosti. Spomína si na susedov, priateľov, mestské uličky. Pre ňu znamenajú detstvo. Dobre si pamätá na učiteľov, či na Pribinovu školu, kam chodievala. „Mala som veľmi dobrú mladosť, teda, až kým sa to nestalo."
Z Moraviec do sveta
Zlaté Moravce sú miesto, kde žili jej predkovia. Dedo i otec mali na rohu námestia malý obchodík s kožou. Pritom otec mal výtvarné nadanie a chcel väčší rozlet. Lenže vtedy prišla vojna a s ňou rasové zákony, ktoré radi naplnili vtedajší muži v čele Slovenska. Začala doba, kedy na trh museli so svojou kožou a kožou svojej rodiny. Holokaust! Tridsať osem príbuzných ostalo v ďalekej Brezinke a ďalších miestach, ktorými kráčala smrť. To Veronika ešte nebola na svete.
Keď sa narodila, bol okolo nás už dávno mier. Otec bol generálnym zástupcom propagačného úseku so sídlom a hlavným zásobovačom 1. brnenskej v neďalekých Tlmačoch a dokonca i tvorcom znakov mestečka Tlmače. Doma býval málo. Svet bol pre neho malý. Lenže v Zlatých Moravciach na neho čakalo štvoro detí, ktoré občas potrebovali poradiť a usmerňovať.
Veroniku a staršiu sestru otec viedol k umeniu. Napokon staršia sestra šla na architektúru, ďalší súrodenci sa dali na medicínu, nakoniec tam skončila aj Veronika. V Brne študovala za lekárku.
Hlavu mala plnú snov, ktoré si priniesla z Moraviec. Mala talent na jazyky, sama sa naučila po francúzsky. Keď našla v univerzitnej knižnici inzerát, že jedna pražská firma hľadá prekladateľku práve z tohto jazyka, odišla do Prahy. No a bohatá univerzitná knižnica jej dávala možnosť zoznámiť s najväčšími umelcami.
V otcovom dome pričuchla k obrazom. Otcova láska k výtvarnému umeniu sa preniesla na dcéru. Na jej obrazoch sú zachytené ulice Zlatých Moraviec, park, babičkina záhrada plná zelene, motív z Chyzeroviec - jednej z mestských častí Zlatých Moraviec, ktorá bola kedysi veľmi zanedbaná. Maľuje obrazy so židovskou tematikou, na ktorých sú synagógy, slovenské židovské cintoríny, už dávno neexistujúci dom predkov. Zatiaľ vojnu na jej obrazoch nenájdete, ale je v nej. Jej druhý manžel prežil vojnu a nikdy sa nezbaví myšlienok na holokaust.
Pri slove synagóga som si spomenula na pohľadnicu P. Pečadného z roku 1900, ktorá zachytáva prvú synagógu v Zlatých Moravciach. Nachádzala sa na dnešnej Robotníckej ulici, vtedy nazývaná Školská.
„Bola som niekoľkokrát v zahraničí. Dvakrát v Izraeli, ale vždycky som sa vracala domov. Až vonku si človek uvedomí, že naša zem - Československo - je krásna, i keď dnes ju rozdeľujú hranice," končí svoje rozprávanie Veronika.
Anna Mondočková
