Na niektoré fakty zo života rodu Migazziovcov sa zabudlo, a tak nám ich osviežil riaditeľ mestského podniku Záhradnícke služby, ktorý hrobku spravuje a historik špecializujúci sa na oblasť Zlatomoravska Marián Tomajko.
Spomienka sa konala presne v deň 128. výročia smrti Antónie Migazzi, rodenej Marczibányiovej. Bolo to 21. mája 1886 čo sa ukončila jej životná púť, preto na deň presne sa v mauzóleu konala sv. omša a spomienka na túto pre Zlaté Moravce tak významnú osobnosť.
„Migazziovci pôsobili v regióne od sedemnásteho storočia. Viliam Migazzi sa narodil 20. 2. 1830 v Bratislave, jeho otec Krištof Rudolf Migazzi (1787 – 1850) bol c.k. komorník, veľkostatkár na fideikomisnom panstve, ktoré po vymretí predchádzajúcich majiteľov Paluškovcov v polovici 18. storočia prešlo do vlastníctva eráru,“ prechádza históriou Marián Tomajko.
Migazziovci mali v rode kardinála
„Od neho kúpou, ktorú mu potvrdila panovníčka Mária Terézia v roku 1779, získal tento majetok arcibiskup a neskôr kardinál Krištof Bartolomej Anton Migazzi, ktorý založil aj nadáciu pre viedenských kardinálov. Z nej sú financovaní dodnes. Pred niekoľkými rokmi viedenský kardinál Christoph Schonborn odslúžil na jeho počesť po 200 rokoch omšu v zlatomoravskom Kostole sv. Michala archanjela. Cirkevný hodnostár významne zasiahol do vývoja mesta svojou stavebnou činnosťou a urobil si tu svoje letné sídlo. V roku 1785 farský chrám sv. Michala archanjela dal od základov prestavať. Svedčí o tom tabuľa na priečelí chrámu a pamätná doska vo svätyni. Kostol vyzdobil vzácnymi obrazmi. Migazzi postavil aj kostol v susednej dedine v Martine nad Žitavou. Aj budovu kaštieľa, pôvodne renesančnú z roku 1630, dal Krištof Migazzi, viedenský kardinál a arcibiskup prestavať. Jeho erb je na prednom štíte kaštieľa,“ hovorí znalec zlatomoravského regiónu.
Matkou Viliama bola Matilda Svätojánska (Szentiványi), ktorá sa narodila 5. 3. 1800 a zomrela 3. 8. 1881 v Zlatých Moravciach. Viliamovi sa dostalo vojenského vzdelania, avšak neskôr sa vzdal vojenskej kariéry a začal hospodáriť na zdedenom majetku,“ pokračuje v stručnom priereze históriou Tomajko.
Viliam bol posledným grófom rodu, lebo po sebe nezanechal mužského potomka
V mauzóleu ležia v dvoch čiernych mramorových sarkofágoch telesné pozostatky grófa Viliama Migazziho (1830 - 1896) a jeho manželky Antónie (1836 - 1886). Mauzóleum s hrobkami manželov leží v krásnom prostredí parku so vzácnymi smútočnými previsnutými smrekmi, ktoré dal vysadiť gróf Viliam v čase stavania mauzólea.
Podobné stavby ako je zlatomoravské mauzóleum sa nachádzajú iba v alpských horách, pretože rod grófa Viliama pochádza z oblasti medzi Švajčiarskom a Talianskom. Gróf Viliam bol nielen tekovský župan, ale aj poslanec Národného zhromaždenia.
Známe sú aj deti Viliama a Antónie
Viliam s Antóniou sa zobrali 23. marca 1853 v Budíne. Z manželstva sa im narodilo 6 dcér: Irma, Eugénia, Vilma, Antónia a Margita, ktorá v roku 1877 zomrela ako 14-ročná, dcéra Melánia zomrela r. 1868 ako 10-ročná. Je známe, že Irma sa vydala za Imricha Erdödyho z Hlohovca a vlastnila piešťanské kúpele. Vilma sa vydala za Huga Oberndorfa a vlastnila kúpele v Dudinciach. Najmladšia Antónia spojila svoj život s grófom Štefanom Ambrózym - zakladateľom Arboréta v Mlyňanoch.
Mauzóleum otvorili v deň 128. výročia smrti grófky Antónie
„Antónia zomrela 21. mája 1886 na zápal mozgových blán ako 49-ročná, za jej života sa jej však dostalo od cisára Františka Jozefa veľmi vysokého vyznamenania - Radu Hviezdneho kríža. Bolo to niečo mimoriadne, pretože taký dostávali iba členovia kráľovských a šľachtických rodov. Jej ho udelil za charitatívnu činnosť. V Tekovskej župe založila Červený kríž a sirotinec, kde opatrovala chudobné deti či siroty, ale i starcov,“ povedal Marián Tomajko.
Viliam pokračoval v jej práci a dal postaviť v Zlatých Moravciach sirotinec. „Na pamiatku svojej manželky založil gróf Migazzi v roku 1888 pôvodnú omšovú základinu a po zväčšení základného kapitálu ju pretvoril na základinu pre siroty v župe. O rok neskôr postavil svojej manželke hrobku. Do jedného sarkofágu uložil manželkine pozostatky, do druhej pochovali o desať rokov neskôr aj jeho, a tým rod po meči vymrel,“ dodal Tomajko.
Vzácnosťou mauzólea je aj oltár z carrarského mramoru, ktorý je vykladaný polodrahokamami. „Nie je na ňom nič maľované, celý je vykladaný z mramoru dovezeného z mnohých kútov sveta. Je to veľmi vzácna ručná práca,“ doplnil historik. V šesťdesiatych rokov zlodeji cez malé okienko vnikli do mauzólea, pričom z oboch hrobiek Viliama a Antónie ukradli nielen ich prstene, ale aj všetko zlato. Polícia ich nikdy nevypátrala.
Anna Mondočková
