Od mojej psychózy a pobytu v stacionári prešiel asi pol rok, a ja sa snažím zaradiť do života a žiť ďalej. Tu by som rada opísala, aký bol môj život potom.
Stacionár som opúšťala dobre naladená, s túžbou na sebe pracovať a žiť lepší život ako predtým. Bola som aj spoločenskejšia, moja sociálna fóbia bola preč a ja som rada kecala s ľuďmi, aj cudzími. Pripisovala som to lieku, antidepresívu, ktorý mi zvýšili a teraz beriem pomerne vyššiu dávku. Za tie mesiace som ale zistila, že to nebolo tým liekom. Môj život sa točí v režime mánio-depresií a ako sa cítim, ako sa správam záleží od toho, či som zrovna v mánii alebo v depresii. Aj tieto blogy som schopná písať len v mánii, v depresii na to nemám silu.
Mala som veľké plány, verila som, že to dokážem. Ale ako sa prehupujem z mánie do depresie a naopak, uvedomujem si, že tak jednoduché to nebude. Áno, teraz som zase v mánii a tak zase mám nádej a ochotu na sebe pracovať. Ale uvedomujem si, že sa to zrejme zas preklopí a ja spadnem tak kam nechcem. Keby to stále zostalo v tej mánii, život by bol gombička.
Začala som už pracovať, len teraz, po pol roku a zatiaľ len na tri hodiny denne. Tu v Nemecku je možné, že lekár mi po dlhodobejšej PN predpíše plán, ako sa postupne vrátiť do práce. Dva týždne budem pracovať po 3 hodiny, 2 týždne 4. Potom týždeň 5 hodín, týždeň 6 a nakoniec normálne. Tento čas som stále napísaná ako PN a zamestnávateľ ma neplatí. Som naozaj rada, že môžem začať takto postupne. Prespím 10-12 hodín denne, preto sa mi ťažšie zvyká. Toľko spím zrejme kvôli liekom, už som si znížila liek na spanie, tak snáď to pomôže. V pondelok mám termín u doktora, tak sa s ním o tom porozprávam.
Môj psychiater ma chcel poslať do práce už pred dvoma mesiacmi. Ja som s tým súhlasila, ale deň na to som dostala psychotickú depresiu. Ja ju volám psychotická, lebo prvý krát som ju dostala až v psychóze a od tej klasickej sa líši. Som vtedy schopná len ležať na posteli a cítim sa strašne zle. Nie som schopná robiť nič, ani ísť do sprchy, vôbec vstať a ísť na záchod je pre mňa nadľudské úsilie. Mám pocit, že môj mozog niekto rozmixoval a nie som schopná normálne myslieť. Keď som si tak ležala v tej depresii, dostala som hlad. Nakoľko bývam sama, musela som sa o seba sama postarať a chcela som si uvariť zemiaky. Donútila som sa vstať z postele a ísť do kuchyne. Prišlo mi veľmi zaťažko vôbec vziať vrecko so zemiakmi a teraz som ich mala začať šúpať. Mala som pocit, že moje ruky sú strašne ťažké, že ich neudržím vo vzduchu a padnú mi na stôl. Celý ten čas čo som šúpala som sa musela koncentrovať nielen na šúpanie, ale aj na to, aby som udržala ruky vo vzduchu. Nejak som to zvládla, zemiaky po tom strašnom tortýriu došúpala a dala variť do mikrovlnky. Najedla sa a zase zaliezla do postele a čakala, kým mi ten stav prejde.
Na ďalší deň mi bolo už lepšie, tak som sa hneď vybrala za svojim psychiatrom a oznámila mu to. Hovorím mu, že ešte nie som schopná robiť. Tak sme to posunuli.
Zato keď mám mániu, to je úplne iný pocit. Zrazu mám veľa energie, som dobre naladená a hneď dostanem chuť upratovať. V depresii na upratovanie nemám ani pomyslenie, tak ten byt potom tak aj vyzerá. V prvý deň mánie sa hneď pustím do upratovania, opilníkujem si nechty a prípadne vyrazím niekam von. Áno, v depresii si nie som schopná ani pilníkovať nechty, preto tak aj vyzerajú a poriešim to hneď v prvý deň mánie. V mánii aj ustupuje moja sociálna fóbia, som dobre naladená a mám chuť rozprávať sa s ľuďmi. Všetky úzkosti sú preč, a ja viem byť aj zábavná a vtipná. Vždy ma napadne, čo mám povedať, ako reagovať. To v depresii mám zablokovaný mozog a nikdy ma nič vhodné nenapadne, neviem, čo mám povedať, som nespoločenská, tichá a pripadám si ako idiot.
Tak ľudia, ja mám dnes prvý deň mánie, tak idem ďalej upratovať. Život vie byť aj krásny.
