Do stacionára som prišla dva týždne pred mojou psychózou. Dôvodom bolo, že som už nedokázala znášať stres ktorý som mala, a ktorý popisujem v predchádzajúcich článkoch. Prvé dni v stacionári mi na nálade nepridali.
Nakoľko mám sociálne úzkosti, nie je pre mňa ľahké len tak niekoho osloviť a začleniť sa do kolektívu. Ja som teda dúfala, že keďže som tam nová, oni oslovia mňa a aspoň sa predstavia. Ale nič. Nikto si ma nevšímal, nikto sa ani nepozrel mojim smerom. Bola som tam stratená. Nevedela som čo robiť, len som sa tam bezprizorne potulovala. Moja úzkosť stúpala. Hovorila som si, keď so mnou nechcú hovoriť psychicky chorí ľudia, tak kto bude?
Rozvrh som zatiaľ mala poloprázdny a keď už nejaké sedenie bolo, nevedela som kde je, mala som úzkosť niekoho sa opýtať. Však som pre nich bola vzduch.
Až po piatich dňoch ma konečne niekto oslovil. Jeden muž sa lúčil, opúšťal stacionár a doniesol na rozlúčku koláč. A ponúkol ním aj mňa. Vďačne som prijala a moja nálada hneď stúpla. Konečne ma niekto oslovil a všimol si ma. Hneď mi stúplo aj sebavedomie a postupne som začala aj ja oslovovať ostatných. Už v ten piatok som s niektorými kecala.
Ďalší týždeň sa mi v stacionári veľmi páčilo. Našla som si tam pár ľudí, ktorí ma prijali medzi seba, s ktorými som rada vykecávala či už v kuchynke, alebo vonku na cigaretke. Každý týždeň niekto odchádzal a prichádzal. Mrzelo ma, že keď som sa konečne s niekým viac zblížila, skôr či neskôr stacionár opustil. A ja som sa zase musela zoznamovať s novými príchodiacimi. To ma trocha stresovalo.
Bola tam jedna žena, ktorá bola rovnako tichá ako ja, dokonca ešte tichšia. Zavetrila som príležitosť a hovorila som si, s ňou by sme mohli byť kamarátky. A stretávať sa aj po našej liečbe v stacionári. Tak som sa s ňou snažila zblížiť. Volala sa Valentína a bola z Kazachstanu. Semtam sme si sadli na lavičku a rozprávali sa. Ja som bola iniciatívnejšia, ona bola ešte tichšia ako ja. Samozrejme mi to nevadilo. Cítila som príležitosť nájsť si kamarátku. Na ergoterapii sme mali rôzne umelecké činnosti, ja som rada maľovala a ona vyrábala misky a vázy. Už som mala naplánované, že sa po stacionári stretneme u mňa a budeme spoločne tvoriť. Ja maľovať a ona môže ďalej tvoriť vázy a misky, dá sa pomerne lacno kúpiť hmota podobná moduritu. Ibaže ona to videla zrejme inak. Ochotne si so mnou vymenila telefónne číslo, ale keď opustila stacionár, nikdy mi neodpovedala na SMSku, správu na Whatsappe si ani neprečítala. Bola som dosť sklamaná.
Medzitým tam prišla staršia žena ktorá tiež chodila fajčiť. Rozprávala dosť nahlas a vkuse. Hovorila švábskym dialektom a sprvoti som jej nerozumela. Keď som sa viac sústredila, začala som jej rozumieť. Zvykla som si na jej dialekt. Bola veľmi milá a dobrosrdečná. Bola to staršia vdova, ktorá mala problém s depresiami. Dostala sa do takého stavu, že už doma neupratovala, na nič nemala energiu. Deti nemala, jej muž ich nechcel. Volala sa Gerlinda.
Začala som vyhľadávať jej spoločnosť, bola s ňou aj sranda. Vyhovovalo mi, že veľa kecá, lebo ja zas kecám málo. Čoskoro sme vytvorili partiu štyroch ľudí, ja, ona, jedno 30-ročné dievča a jeden starší pán. Volali sme sa kuchynská banda, lebo keď sme neboli vonku fajčiť, sedeli sme v kuchynke. Omladina sa zase stretávala vedľa, v spoločenskej miestnosti. Zažili sme tam pekné chvíle a bolo mi s nimi dobre.
V druhom týždni som dostala psychózu, kompletne som ju už opísala v predchádzajúcich článkoch, preto sa nebudem k nej znova vracať. Keď som ale mala depresívne stavy, nebola som schopná s nikým komunikovať. Vtedy som aj zabúdala ľudskú reč, bola som až tak sprostá, že som ľuďom príliš nerozumela. Hlavne keď rozprávali dlhšie a v dialekte. Nemčina nie je moja rodná reč, ale keď nemám ten stav psychotickej depresie, tak im rozumiem. Vtedy som sa vyhýbala ľuďom ako čert svätenej vode. Svojim známym som len oznámila, že sa necítim dobre a oni to akceptovali. Nechali ma v tie dni na pokoji a ani sa na mňa nehnevali. Tiež tam neboli pre bolenie hrdla, takže mali pre to pochopenie. Odmietala som s kýmkoľvek komunikovať aj z toho dôvodu, že som sa bála, že si všimnú že som úplný blázon a tak som radšej sedela bokom.
Po skončení stacionáru sme s týmito ľuďmi založili whatsapp skupinu „blázni z Halu“, sprvoti to tam viac žilo, ale zas to išlo do stratena. Nedokázali sme sa spolu ani raz stretnúť, hoci som sa snažila. Podobný osud, ako s Valentínou.
V stacionári sme mali rôzny program, na začiatku týždňa sme dostali rozvrh a tam sme mali spísané všetky sedenia a skupiny na celý týždeň.
V pondelok sme mávali skupinovú terapiu, tam zvykol niekto navrhnúť tému, väčšinou mal nejaký problém a my ostatní sme sa mu snažili poradiť. Plus aj psychoterapeutka ktorá bola s nami. V ten deň sme mali aj tréning pozornosti, buď nám prednášali o tom, aké dôležité je byť tu a teraz a nie stále myšlienkami ulietavať do ríše fantázie. Alebo sme mali priamo tréning, alebo nám psychoterapeutka ukázala cvičenia, ktoré nás vrátia do reality.
V utorok a piatok bola moja najobľúbenejšia činnosť - ergoterapia. Mohli sme maľovať, vyrábať keramiku, opracovávať kamene, pliesť košíky a pod. Bohužiaľ, ergoterapiu sme mali len dokopy 6x, potom prišli noví. Ja som si tam vyrobila ružový popolník a oranžovú misku. Okrem toho som maľovala.
V stredu sme mávali dve skupiny, o depresii a o úzkostiach. Tam nám prednášali o tom, ako sa týchto pocitov zbaviť. Ešte sme mali aj skupinu o strese a dozvedeli sa zaujímavé veci. Napr. že každý človek má nejakú vrodenú predispozíciu, koľko stresu dokáže zvládnuť, kým sa dostane na kritickú hranicu. Niekto zvládne veľa stresu, niekto sa už pri menšom zrúti. Je to vrodené a nedá sa s tým nič robiť. Musíme sa chrániť pred stresom, čo samozrejme v tejto dobe nie je jednoduché.
Vo štvrtok sme mali aktivity vonku, buď sme si išli zahrať minigolf, alebo šli na zmrzlinu, prechádzku, do múzea a pod. Mohli sme si vybrať. Vtedy bolo ešte teplo, bola som tam v auguste a septembri.
Pôvodne som mala byť v stacionári 6 týždňov, ale mi to kvôli psychóze predĺžili na osem. Vôbec som odtiaľ nechcela odísť, cítila som sa tam dobre a hlavne som sa ešte vôbec necítila na to, byť zase vhodená do normálneho života. Ešte stále som si netrúfala šoférovať, hovorila som im, ako pôjdem k lekárovi, do obchodu. Bývam v malej dedinke kde sú dosť zlé autobusové spoje a ísť k lekárovi busmi by bol celodenný výlet.
Dlhšie sa tam ale ostať nedalo a ja som bola prepustená.
