Pri psychóze nefungujú dobre procesy v mozgu, neuróny produkujú nadbytok dopamínu, ktorý sa vyleje do centra pre kontrolu správania. Výsledkom je, že pacienti zažívajú bludy a halucinácie. To, čo ľudia zažívajú v snoch, schizofrenici a ľudia so psychózou zažívajú v bdelom stave, akoby snívajú cez deň a prežívajú naživo svoj sen. V sne neviete, čo mala nejaká osoba oblečené, ani ďalšie detaily, neuvedomujete si to. V psychóze tiež neviete detaily, alebo vás nenapadne, ako je možné aby to bolo tak, ako som presvedčená že to je.
Zdroj: wikispripta.eu + Já bláznim s vámi od Martin Jarolímek + iné
Rada by som vám porozprávala svoj príbeh. Začína pravdou a prelína sa až do psychózy. Presne takto som to prežívala, toto bola pre mňa vtedy všetko pravda. Pre vás, ako psychicky zdravých ľudí nebude problém zistiť, kde končí pravda, a kde začína moja psychóza. Pre mňa sa tie hranice zotreli a čo je pravda a čo nie som si spätne uvedomila až neskôr.
Nikdy som nerozumela tomu, ako mohol byť v Nemecku fašizmus, a to ešte v tak neďalekej histórii. Stále tam žijú deti a vnúčatá fašistov. Nemci mi vždy pripadali ako milí a nápomocní ľudia. Tak som ich poznala. Vtedy som ešte netušila, že u mnohých je to len maska pod ktorou skrývajú svoju pravú tvár. Nechcem kydať na všetkých Nemcov, samozrejme aj tu sa nájdu naozaj dobrosrdeční ľudia. Ale záleží hodne od regiónu kde žijete a tiež to, či vo veľkom meste, či na dedine. Vo veľkých mestách sú na cudzincov zvyknutí, na dedinách je to o dosť horšie.
Bohužiaľ, žijem v nedobrom regióne a na dedine. Hlavne sama žena bez chlapa a rodiny to tu má veľmi ťažké, ako som zistila. Pre fašistov je ideálna obeť. Problémy som mala aj v predchádzajúcom bývaní, preto som sa presťahovala a sprvoti som sa z tohto bývania veľmi tešila. Žiadni asociáli ako tam, slušní ľudia, všade čisto. Tiché prostredie, žiaden hluk, ďalej od hlavnej ulice. Moderný dvojizbový byt s veľkým balkónom s výhľadom do záhrady. Čo viac si priať.
Žila som si tu spokojne pol roka, keď mi sused, ktorý vraj robí v správe budovy oznámil, že sa musím vysťahovať, pretože som príliš mladá a tu bývajú len starší ľudia. Nebrala som ho vážne, on nie je môj prenajímateľ. Hovorila som si, evidentne ďalší fašista, ale nič mi nemôže. Mýlila som sa. Títo ľudia nemajú žiadne hranice, kam až môžu zájsť.
Ešte pár krát ma zastavil s tým, či už som si niečo našla a kedy sa odsťahujem. Brala som ho jedným uchom dnu, druhým von. Aký šok som ale mala, keď som si za rok a pol po nasťahovaní našla v schránke výpoveď od prenajímateľky. Pri stretnutí sa mi ospravedlňovala, že jej to je veľmi ľúto, ale je donútená správcom dať mi výpoveď, pretože tu môžu žiť len starší ľudia (čo nie je pravda, je to normálny dom, žiaden domov dôchodcov).
Tri dni som ležala v posteli a nebola schopná nič urobiť, nemala som na nič silu. Hovorila som si, to nezvládnem, štvrtý krát sa sťahovať za štyri roky, už na to nemám psychickú silu, to nedám, radšej sa zabijem. Po tých troch dňoch ma napadlo, však ja mám poistenie právnej ochrany, dala som si ho po predchádzajúcej zlej skúsenosti. Tým pádom mám právnika zadarmo. Tak som si jedného našla a išla sa spýtať, ako to vlastne je, musím sa vysťahovať či nemusím.
„Ja nie som schopný slova, ešte nikdy som nepočul, žeby podnájomník dostal výpoveď preto, že je príliš mladý“, hovorí starší pán, právnik, ktorého som si našla. „Napíšem protirečenie a vy sa nemusíte vysťahovať. Vaša prenajímateľka ak to myslí vážne, môže dať k súdu žiadosť o vypratanie bytu.“ Odľahčená a v dobrej nálade sa vraciam domov. Takže sa nemusím vysťahovať, to je super. Že ma dá na súd, toho som sa nebála. Ja ako podnájomník mám tiež svoje práva, a nie malé. Už som mala naštudované, že dať mi výpoveď môže len z určitých dôvodov, napr. potrebuje byt pre seba (chce v ňom bývať ona, alebo jej príbuzní), neplatím nájomné, robím príliš veľký hluk alebo bordel, ničím byt a pod. Nič z toho samozrejme nerobím, som úplne bezproblémový podnájomník.
„Stretol som v dome nejakého tvojho suseda. Pýtal sa ma, či si dostala výpoveď a dúfa, že sa vysťahuješ ešte skorej ako za tie 3 mesiace“, oznamuje mi kamarát, ktorý ma prišiel navštíviť a sám je z toho v šoku. No jasné, správca. To bude kukať keď zistí, že sa nikam nesťahujem. On keďže nie je môj prenajímateľ, ani nemôže dať na súd žiadosť o vypratanie bytu. Ani by to neprijali. To môže dať len prenajímateľka a asi ťažko sa jej bude vysvetľovať, že keď som sa nasťahovala bolo všetko v poriadku, ale teraz musím preč, lebo som moc mladá. (Nikdy túto žiadosť k súdu nedala).
V mojom naivnom presvedčení, že správca mi nič nemôže som bola spokojná až do chvíle, kým som sa nevrátila z práce a nenašla svoje pneumatiky rozložené pred autom tak, aby som nemohla vojsť na svoje parkovacie miesto v spoločnej garáži. Malo to byť varovanie. Vypadni, inak ti urobím ešte niečo horšie. Stále som bola naivná a myslela si, že nič horšie mi nemôže. Jeho auto stálo tiež v spoločnej garáži, predsa by neriskoval že mi moje poškodí, ja potom môžem poškodiť jeho. Ale to som ho veľmi podcenila. Všimla som si, že jeho auto z garáže zmizlo a presťahoval ho do vlastnej garáže. Teraz mu už nič nestálo v ceste a na mojom aute začali pribúdať škrabance a preliačiny. To bolo na mňa už veľa, nezvládala som to psychicky a rozhodla som sa nechať dobrovoľne hospitalizovať na psychiatrii.
Pokračovanie nabudúce.
