Keď som žiadala svojho psychiatra aby ma nechal hospitalizovať, bola som psychicky už dosť na dne. Cítila som, že potrebujem vypnúť, potrebujem pomoc. On mi navrhol denný stacionár, vraj nie som až taký ťažký prípad. Bola som nadšená, takže každý večer budem chodiť domov. Prvé štyri dni boli pre mňa ale veľmi ťažké. Nikto sa so mnou nebavil, pacienti sa tvárili že som vzduch. Upadala som do stále hlbšej a hlbšej depresie, hovorila som si, keď sa so mnou nebavia psychiatrickí pacienti, tak kto bude? Na piaty deň sa to zlomilo, konečne ma niekto oslovil a ponúkol mi koláč. A ja, vytešená, že sa so mnou niekto baví som hneď nabrala odvahu a konečne bola schopná sama osloviť aj iných pacientov. A zistila som, že sú veľmi priateľskí a nikto so mnou nemá problém. Ďalší týždeň som sa tam cítila dobre, našla si spriaznené duše s ktorými som rada debatila. V piatok som v dobrej nálade opúšťala stacionár a išla víkendovať. Moje nadšenie mi nevydržalo dlho a čoskoro som mala upadnúť do stavu, aký som ešte nikdy nezažila.
Sedela som si v sobotu na balkóne a fajčila cigaretu. Keď tu by sa vo mne krvi nedorezal. Na stole boli škrabance. Áno, vedela som, že tam nejaké boli už predtým, ten stôl nebol nový. Ale teraz ich tam bolo viac a boli hlbšie. Už predtým som mala pocit, že sa mi menia veci na balkóne a nie sú tam, kam som ich dala, teraz som však získala istotu. Došla som domov a rozmýšľala, ako sa na môj balkón dostal. Jedine po rebríku. Bývam na prvom poschodí a s obyčajným rebríkom by sa dal dosiahnuť. Vyšla som zase na balkón a pozerala dole, či tam neuvidím odložený rebrík. Nevidela som. Ale on je správca, môže ho mať schovaný v miestnostiach dole. Má od toho isto kľúče. Vrátila som sa zas do bytu a pohľad mi padol na šaty, sušiace sa na stojacej lampe. Premkla ma hrôza. Vynímalo sa na nich niekoľko dier, väčších a menších. On tu bol, bol v mojom byte a vystrihal mi diery do šiat! Chce, aby som si myslela, že som sa zbláznila, ničí moje veci! Ale kedy to mohol urobiť? Šaty som dala prať keď som sa vrátila domov a preč z bytu som odvtedy nebola. Teda bola, ale len na chvíľu, keď som bola vyniesť smeti. Určite to stihol vtedy! Ale ako mohol vedieť že budem na krátko preč z bytu a všetko stihnúť v tak krátkom čase? Čaká na schodisku kým odídem? Asi áno. Ale prišlo mi to zvláštne, a potom ma napadla vierohodnejšia varianta. Má tu u mňa v byte kamery, rozmiestnil ich, keď som bola na klinike! Pred asi troma dňami som sa vrátila domov a dvere na balkón boli rozčapené. Ja ich vždy zatváram, ale pripustila som aj variantu, že som ich zavrieť zabudla, vietor ich otvoril a viac to neriešila. Až doteraz. On vyliezol po rebríku na môj balkón, vliezol mi do bytu a isto si zobral náhradný kľúč od môjho bytu, niekoľko som ich mala odložených na okne! Teraz už môže chodiť aj dverami, bol tu, rozmiestnil kamery a sledoval ma kým odídem. Opatrne som pozerala po miestnosti, tak, aby si to nevšimol, aby mu nedošlo že o tom viem a hľadám jeho kamery. Aby toho nebolo málo, objavila som ešte aj škrabance na podlahe v byte, tiahli sa od kuchyne po obývačku. Bola som úplne zrútená, ruky sa mi triasli tak, že keď som písala kamošovi správu, nevedela som trafiť správne písmenká. Mala som sa s ním stretnúť, to som zrušila a vysvetlila mu svoju situáciu. „Volaj políciu“, bola rada, ktorú som počula často aj neskôr od rôznych ľudí. Len čo urobí polícia? Nemám ako dokázať že tu bol on. Môže sa vystrašiť a už mi sem viac nepríde, pritom ja ho chcem nachytať a dostať do basy. Aby odtiaľto zmizol, aby som mala konečne pokoj. Pozerala som na internete aká sadzba je za vlámanie a bolo tam minimálne jeden rok na tvrdo. To sa mi páčilo. Dúfala som, že mu dajú aj viacej. Len musím dokázať, že to bol on. Musím kúpiť kameru. Zároveň kúpim aj autokameru. Bohužiaľ som ale musela počkať na ďalšiu výplatu, nemala som toľko financií k dispozícii, je to drahé a lacný šmejd som tiež nechcela.
Bolo pre mňa veľmi ťažké opísať tu moju psychózu, odhodlávala som sa k tomu dlho. Napriek tomu, že tu prispievam anonymne, bol vo mne akýsi pocit hanbz.
Ako to prijali na klinike keď som im to oznámila a čo sa vlastne stalo v mojom byte napíšem nabudúce.
