Nie ľahko sa mi zmierovalo s tým, že to bola psychóza a nie je to pravda. Stále som mala pocit, že mám doma kamery, hoci mozog mi hovoril, že tam žiadne nie sú. Psychóza versus logika. Začala som brať lieky, stav sa mi ale zlepšoval len veľmi pomaly. Moja nálada skákala doslova z extrému do extrému, v tej dobe som sa dostávala až do manických stavov, keď som bola nepokojná, mala prebytočnú energiu, nevedela spať a bolo to až nepríjemné. V iných manických stavoch som zas bola až príliš veselá a stále som sa usmievala ako slniečko na hnoji. V týchto stavoch som rada komunikovala so spolupacientami.
A hoci som už v živote zažila aj depresie, tie psychotické boli iný level. Pri nich som len ležala v posteli a nedokázala sa takmer pohnúť. Bolo pre mňa ťažké vstať a ísť si niečo navariť, aj keď len zemiaky. Predtým som ich musela ošúpať a mala som pocit, že moje ruky sú tak ťažké, že spadnú na stôl. Okrem toho som mala pocit, že niekto vzal mixér a rozmixoval mi mozog a ja musím rozmýšľať tým, čo mi z neho zostalo. Takmer som nedokázala premýšľať, cítila som sa strašne sprostá, a aj som bola. Nebola som schopná normálne myslieť, čokoľvek robiť, mohla som tak maximálne pozerať nenáročný film. A cítila som sa tak strašne zle, neviem to ani popísať. Proste som len ležala na posteli a čakala, kým ten strašný stav zase prejde. V tomto stave som s nikým nekomunikovala, lebo som sa bála, že si všimnú že som úplne sprostý blázon. Stav sa menil približne raz za deň.
Bola som neuveriteľne hlúpa, zábudlivá a bola som zo seba nešťastná. V stacionári sme na obed dostávali aj fľašu vody a to bola moja odysea. Vždy, ale fakt vždy som tú fľašu niekde zabudla. Raz v kuchynke, raz na záchode, raz vonku pri fajčiarskom stole, raz v spoločenskej miestnosti, raz netuším kde. Väčšinou som ju už nenašla. To ma prinútilo začať nosiť kabelku a vodu si dávať do nej. Dúfala som, že kabelku niekde nezabudnem, mala som ju predsa prehodenú cez plece (stalo sa to len raz.)
Toto zábudlivé obdobie mohlo trvať tak dva mesiace. Ale vtedy som sa bála, či už navždy zostanem sprostá, alebo či sa to niekedy ešte znormalizuje.
Strácala som samozrejme nielen vodu, ale aj iné veci. Raz som zistila že nemám mobil. Tak som išla z miestnosti do miestnosti a v spoločenskej miestnosti som nadhodila, že ho hľadám. „Jeden som videla na záchode“, oznámil mi ktosi. Tak som tam utekala a samozrejme bol tam. Strašne som sa za svoju zábudlivosť hanbila.
Stali sa mi ale aj iné podivné veci. Kúpila som si cigarety Camel a keď som ich vytiahla z kabelky, zistila som, že mám LM. V takýchto situáciách som si hovorila, že som úplný blázon a ako je niečo také vôbec možné. Potom, keď som si bola v automate zase kupovať cigarety všimla som si, že Camel sú hneď vedľa LM. Tak mi to začalo dávať zmysel, asi som to zle stlačila. Ale takéto veci sa mi nikdy predtým ani potom nestali, bol to len ďalší dôsledok psychózy.
Ešte bizarnejšiu situáciu som zažila, keď som si išla vytiahnuť slnečné okuliare a zistila som nielen to, že ich v kabelke nemám, ale že tam mám nejaké úplne cudzie. To mi zas ostával rozum stáť a bála som sa sama seba. Že čoho som vlastne schopná a čo sa vlastne stalo. Nerozumela som tomu. Potom ma napadlo, že dva dni predtým som bola u kamoša, sedeli sme vonku na lavičke pri stole. Či on nemal položené okuliare pri mne a ja som ich náhodou nevzala miesto svojich? Psychologička ma presviedčala, nech sa ho opýtam, že to je normálne, také veci sa stávajú. Ale ja som sa tak strašne hanbila za svoje stavy, že som nenašla odvahu sa ho to spýtať. Hovorila som si, že potom zistí že som blázon. On sám sa tiež neozval. Takže tento prípad zostal nevyriešený.
V tom stave som sa cítila, akoby som mala o hodne menšie IQ a ocitla sa v stave mentálnej retardácie. Najhoršie bolo, že som sa fakt bála, že mi to už ostane navždy.
Ďalšia vec ktorá ma ničila bolo, že som vlastne zistila, že nemôžem dôverovať sama sebe, svojim zmyslom a svojmu rozumu. Ten prevít ma tak sklamal. Ako mu môžem veriť? Halucinácie som síce nikdy nemala, ale keďže viem, že pri psychóze bývajú, začala som pochybovať o tom, či to, čo vidím alebo počujem je skutočné. Ako som písala v niektorom z minulých článkov, svetlo som si natáčala na mobil, aby som zistila, či je skutočné, alebo je to len halucinácia. Okrem toho, môj svet sa rozbil na tisíce kúskov a ja som stratila pevnú pôdu pod nohami. Začala som pochybovať aj o tom, čo sa stalo v minulosti, a či sa to skutočne stalo alebo to boli moje bludy. Nemohla som veriť svojmu mozgu, bolo to skutočne strašne ťažké obdobie. Trvalo týždne, kým som postupne pomaly zisťovala, že mu veriť môžem. Teda vo všetkých ostatných veciach mimo psychózy.
V psychotických stavoch som úplne prestala šoférovať, nakúpila som si pri stacionári, tam bol obchod a taxikár ma zaviezol domov aj s nákupom. Bolo to pohodlné. V tom stave v akom som bola som sama cítila, že šoférovať nesmiem, nedopadlo by to dobre. Šoférovať som zas začala až o niekoľko týždňov, keď všetky tie stavy prešli a ja som sa cítila zase normálna. Nezačínalo sa mi ľahko, nedôverovala som si. Najskôr som prešla len do obchodu a spať. Potom pár dní nič, potom zase do obchodu či na poštu. Mala som z toho stále lepší pocit a nakoľko som predtým jazdila roky, nebolo pre mňa také ťažké zase s tým začať. Čoskoro som zistila, že zase šoférujem automaticky a všetko robím podvedome.
Dnes som tu a som zase normálna a „múdra“. Ale keď toto píšem a na to spomínam, mám stiesnený pocit. Čo to bol za strašný stav, ktorý som nikdy dovtedy nezažila a dúfam, že už nikdy nezažijem.
