Spisujú sa memorandá, petície, dohody o strome, no situácia sa nerieši. Čo by mohli zodpovedné úrady začať robiť inak už dnes, aby sme sa vlastnou hlúposťou nepripravili o veľké prírodné bohatstvo?
Na úvod by sa zišlo priznať si problém. Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, ktoré má lesy pod palcom, totiž tvrdí, že plocha lesných porastov sa nezmenšuje, práve naopak. Zvyšuje sa vraj aj celková zásoba dreva.
Verejnosť má však oči a vidí rozsiahle holiny, výruby a rozjazdené lesy od kolies ťažkých vozidiel a hnevá sa. Áno, porast sa zväčšuje, ale nie na oficiálnych lesných územiach. Skôr ide o pozemky, kde sú neusporiadané majetkové vzťahy, nikto sa o ne nestará a ako plynie čas, rastú tam stromy, kry a lesný porast.
V lesoch, ktoré spravuje štát, však ťažba naozaj prudko narastá. Ak porovnáme dve obdobia, a to 1993 – 2004 s rokmi 2005 – 2016, priemer ťažby narástol viac ako o polovicu (!) Ťažba dreva ako komodity sa pre štát stala dominantnou funkciou lesa.
Čo by mal štát riešiť ako prvé?
V prvom rade musíme začať myslieť aj na iné funkcie lesa ako produkčnú. Štát by mal nabrať odvahu zmeniť priority hospodárenia na štátnych pozemkoch z produkčnej na funkcie poskytujúce ekosystémové služby prospešné pre celú spoločnosť.
Napríklad les zachytáva vodu, chráni nás pred povodňami, suchom a eróziami, čo je niekoľkonásobne ekonomickejšie riešenie ako výstavba protipovodňových opatrení. Drevo sa po vyťažení sťahuje po lesných cestách ťažkými ťažnými mechanizmami, ktoré ničia pôdny kryt. Pokiaľ sa budú budovať stále nové lesné cesty, výrazne sa tým znižuje práve schopnosť lesa chrániť nás pred suchom a povodňami. Riešením je obmedziť vytváranie nových lesných ciest a dôsledné uplatňovanie plánu trvalo-udržateľného hospodárstva. Kľúčovým je prehodnotenie Programov starostlivosti o les na pozemkoch vo vlastníctve a správe štátu.
Ďalej často počúvam, že príčinou zvýšenej ťažby je odstraňovanie kalamitného dreva, čo je pravda len čiastočne. Každopádne, kalamitná ťažba nevedie k prirodzenej obnove lesa a paradoxne sa ňou vytvárajú podmienky na opätovný vznik kalamít. Vyťažená plocha sa umelo zalesní často tým istým druhom porastu, ktorý podľahol kalamite. Takýto les je však veľmi zraniteľný a len minimálne odoláva invázii podkôrneho hmyzu či ďalším živelným katastrofám. Riešenie je zmena prístupu k ťažbe kalamitného dreva. Dobrým príkladom je Tichá dolina v Tatrách. Minimálne na územiach s najvyšším stupňom ochrany prírody namiesto dôkladného upratania treba dať lesu šancu vysporiadať sa s kalamitou po svojom.
Ako ďalší krok odporúčam urobiť inventarizáciu chránených území a objektivizovať ich stupeň ochrany. Radšej menej a zodpovedne chránených najcennejších území, ako veľké plošné výmery, kde sa udeľujú výnimky aj v najvyššom piatom stupni ochrany. Tieto výnimky treba okamžite skresať na nulu.
Nuž a predstavte si, že vlastníte kus lesa. Momentálne nie ste nijako motivovaný, aby ste sa oň starali, aby ste ho nechali rásť a celý ho nevyťažili a drevo nepredali. Hneváte sa na obmedzenia a príkazy ochrany prírody. Považujem za nutnosť otvoriť dialóg so súkromnými obhospodarovateľmi lesa, ako vhodne nastaviť systém tak, aby súkromní vlastníci mali motiváciu udržiavať les v súlade s ochranou prírody a v odôvodnených prípadoch boli transparentne finančne kompenzovaní.
Tieto kroky sú len nevyhnutné minimum z celého radu opatrení, ktoré by mal začať štát robiť, aby sme sa jedného dňa nezobudili do mesačnej krajiny. To by ale kompetentné úrady museli začať ťať do živého a o dreve tentokrát nehovorím.
