Diaľkové pochody sú ako droga. Človek sa prihlási zo zvedavosti, že čo to s ním spraví. A ešte v ten istý deň sa, totálne zrichtovaný, zaklína, že tentokrát to bolo naozaj naposledy. Toto odhodlanie však málokedy vydrží a obeť sa skôr či neskôr postaví znova na štart.
Toto bol aj môj prípad. Mal som za sebou už niekoľko ročníkov Trnavskej stovky a pomaly som sa začínal obzerať po dákom silnejšom matroši. A zrovna vtedy začal môj kamarát Eru zháňať parťáka na Leteckú stovku.
Najskôr trocha teórie. Letecká stovka je diaľkový pochod, ktorý sa prvýkrát konal v roku 2012 - názov dostala podľa Leteckých Opravovní Trenčín, ktoré ju organizujú (alebo organizovali). S dĺžkou 105km a prevýšením 3750 metrov hore aj nadol je náročnejšia než tá Trnavská (92km, 2500m prevýšenia), no v rámci diaľkových pochodov stále patrí k tým ľahším. A tak 21. marca sadáme po práci na vlak. Do trenčianskej sokolovne, kde prebiehala registrácia vchádzame krátko po siedmej.
Už prvý pohľad na ostatných účastníkov ukazuje, že toto bude trocha iné kafe. Zatiaľ čo na Trnavskej stovke možno stretnúť širokú turistickú verejnosť, tuto niektoré kategórie absentujú - hlavne dôchodcovia a militaristi v maskáčoch a bagandžiach. Najpočetnejšiu skupinu tvoria vyšportovaní chlapíci (a ženy), natiahnutí v elasťákoch. Iné oblečenie nemajú a zjavne chcú celú trať prekonať len v nich - pretože zatiaľ čo my máme normálne turistické batôžky, im sa na chrbtoch hompáľajú len akési ľadvinky, do ktorých by nezmestili ani kamelbak. Na opaskoch majú navešané ampulky s vitamínmi, magnéziom, kofeínom a bohviečím ešte. Dokopy je nás takmer 80.
Krátko po ôsmej je odštartované a všetci pohromade vyrážame smerom ku hrádzi. Začiatky týchto pochodov mám najradšej - vládne dobrá atmosféra, človek spozná kopu ľudí a dobre si pokecá, aspoň teda na Trnavskej to tak býva. Tu táto fáza trvala presne 3 minúty, kým sme nedošli na hrádzu. Zrazu akoby medzi nás dakto strelil, všetci vyrážajú v divokom tempe dopredu a hoci sa snažíme držať krok, jeden účastník za druhým nám mizne v tme. Do 15 minút sme na hrádzi sami.
No, nič sa nedá robiť. Rezko šlapeme popri Váhu a striedame sa v udávaní tempa. Väčšinu času kráčame mlčky - od rieky fučí studený vietor a trhá slová od úst. Asi po hodine sa pred nami zjavuje vysvietený Beckovský hrad, vznáša sa v diaľke ako fatamorgána. A nech sa ponáhľame akokoľvek, zdá sa, že sa vôbec nepribližuje.
Monotónny, nepríjemný úsek popri hrádzi má asi 20 kilometrov. Prekonať nám ich trvalo rovné 3 hodiny - toto inak celkom slušné turistické tempo nám zaisťuje v priebežnom poradí krásne posledné miesto. Na križovatke, kde sa trasa stáča od rieky do kopcov nachádzame pod smerovníkom oddychovať ďalšieho ďiaľkoplaza. Spolu vyrážame smerom ku hradu - dve hodiny nás provokoval, konečne je čas pozrieť si ho zblízka. Neskoro - ako každá správna fatamorgána, aj Beckov nám zmizol (zhasol) rovno pred nosom.
Prechádzame tmavou dedinou a po modrej mierime cez kopec do Kálnice. Cestou sa zhovárame s novým členom nášho uzáverového oddielu. Je z Čiech, volá sa Jaroslav a zažíva ešte väčší šok než my - doteraz chodil len pochod Praha - Prčice, príjemnú, 70km dlhú masovku kde za každým rohom striehne stánkar s pivom a pečenou klobásou. Tuto čakal niečo podobné - a miesto toho dostal nekonečný, osamelý pochod vo vetre a zime po trenčianskej hrádzi.
Krátko po polnoci schádzame do Kálnice a hurá do krčmy, kde je prvý kontrolný bod. S radosťou zisťujeme, že tu ešte posedáva pár ďalších účastníkov - možno predsa len nestrávime celý čas úplne sami! Už sú ale na odchode takže len narýchlo hltáme chlieb s masťou a cibuľou, logneme si ionťáku a vešiame sa im na päty. Trasa vedie ku kolibe na konci dediny, potom prudko stúpa po lyžiarskej zjazdovke a napája sa na prašnú cestu. Pochodujeme lesom, ktorý by bol za svetla asi naozaj pekný. Stretávame aj prvých dvoch odpadlíkov - jeden z nich si dorantal členok.
Na to, že sa jednalo o niekoľkohodinové stúpanie si z ďalšieho úseku veľa nepamätám, celý ho idem v akomsi polosne, len svietim na päty Eruovi a snažím sa udržať tempo. Z letargie ma prebúdzajú len pasáže, kde je cesta zavalená padnutými stromami. Terén sa zrazu zrovná, konečne sme na hrebeni. Krátko nato sa pred nami zjavuje rozhľadňa na Panskej Javorine. Zopár borcov sa štverá aj nahor, nám stačí aj pohľad zospodu - kotlina pod nami je ponorená do tmy, len v diaľke žiaria Bánovce.
Na hrebeni sa dlho nezdržiavame, trasa nás ženie do doliny. Schádzame do rezervácie Kulháň - cesta sa tu napája a asfaltku a stáča na juh ku Duchonke. Je krátko pred brieždením a teplota klesá k nule. Tu ma chytá prvá vážna kríza - po prebdenej noci sa cítim veľmi slabo a striedavo mnou trasie zimnica a návaly horúčky. Nohy sa tiež začínajú ozývať, asfaltka sa im vôbec nepozdáva.
Kontrola na Duchonke je pre mňa vykúpením, dávame si krátku pauzu, ovocie a vodu. Stretávame tu ďalšiu partiu, ktorá to vzdala. Aj ja mám toho celkom dosť, skončiť tu ale neprichádza do úvahy - kým mám pred sebou cieľ, akokoľvek vzdialený, nemusím sa ničím zaoberať, len kráčať. To je svojím spôsobom omnoho pohodlnejšie než to vzdať a potom rozmýšľať, čo si počať o piatej ráno na Duchonke.
Vyrážam teda ďalej, zvedavý, ako to pôjde ďalej. Kupodivu, celkom dobre. Vychádza slnko a teplota sa začína štverať na ako-tak znesiteľnú úroveň. Kúsok za Duchonkou odbočujeme smerom na Topoľčiansky hrad a dávame si výdatné 300-metrové stúpanie po ďalšej zjazdovke a vyššie okolo kopca Úhrad (685m). Otvára sa nám výhľad na krásny kraj okolo Novej Lehoty (na Slovensku známej skôr ako Horná Dolná) - idylická, kopcovitá krajina s množstvom lesov a pasienkov.
Schádzame do doliny a potom znova do kopca, cez kopanice až ku starej horárni, kde sa trasa stáča na sever. Konečne sa dá trocha pokecať aj s ostatnými účastníkmi - na konci pelotónu vzniká asi 5-10 členná skupina, ktorá sa rôzne predbieha a mieša. Sme tu napoly Slováci a Česi - v pamäti mi stade utkvel hlavne jeden vyšportovaný chalanisko, s ktorým cítime isté spriaznenie keďže je ešte horšie vystrojený ako my - nezobral si ani len paličky a tak sa pri chôdzi pomáha mohutnou bakuľou, ktorú našiel kdesi v lese. Akurát Jaroslav kamsi zmizol.
Ďalšia kontrola je v chate Šport Bezovec, 9:50 pred obedom, 61. kilometer. Po kofole a kapustnici sa posilnení štveráme na hrebeň Považského Inovca, za dnešok už druhýkrát. Telo sa už dostalo do správneho rytmu, nohy síce pobolievajú, ale zatiaľ sa hlásia len svaly takže je to v poriadku. Na oblohe ani mráčika no jarné slnko ešte nemá silu - deň ako stvorený na turistiku.
Hrebeň Považského Inovca je asi najkrajším úsekom stovky. Väčšina trasy vedie lesmi, no z času na čas sa otvorí aj pekný výhľad na Považie či Bánovskú kotlinu - krásne bolo hlavne pri dvojkríži pod Ostrým vrchom. Parťáci, ktorí stovku chodievajú pravidelne si pochvaľujú podmienky na hrebeni - minulý rok sa tu museli brodiť miestami aj metrovým snehom. Jediné čo nás jeduje sú časy na smerovníkoch. Z Malých Karpát som zvyknutý že ak je na smerovníku napísaná hodina, za 40 minút som tam. A tu, nech sa náhlime akokoľvek, nevieme tie časy podliezť a prichádzame vždy načas. Pri pohľade na to, koľko kilometrov nám ešte zostáva to pôsobí demotivujúco.
Konečne sa pred nami zjavuje Inovec (1048m), posledný a najvyšší kopec hrebeňa, Nevyzerá byť ďaleko, no cesta k nemu sa dosť vlní a asi trikrát sa tešíme, že tam už sme len aby sme zistili, že nám ešte kúsok chýba. Naveľa, naveľa sme hore. Výhľady ale nie sú žiadne - kopec je zalesnený a rozhľadňa Helena, na ktorú by sme sa aj tak v žiadnom prípade neštverali bude postavená až budúci rok.
A teraz dole. Lýtka, kolená, stehná, vlastne celé telo ostro protestuje, zatiaľ čo my opatrne krivkáme lesným chodníčkom. Zostup popri zdevastovanom vleku nám dáva zabrať ešte viac, to sme už ale našťastie takmer pri chate Inovec, kde je ďalšia kontrola. Doprajeme si pauzu na polievku, keksy, kofolu, čaj, šumivé magnézium, záchod, vyzutie a výmenu ponožiek a prelepenie otlakov. Z chaty odchádzame okolo pol štvrtej poobede - máme za sebou 19 hodín pochodu. Podľa smerovníkov by sme teda mali prísť do Trenčina načas (limit je 24 hodín), aspoň teda za predpokladu že ich neosádzal rovnaký expert ako tie na Inovci.
Cesta do doliny poriadne preverila poničené kolená, no o trištrvte na päť sme dole v Mníchovej Lehote. Prechádzame cestu aj železničnú trať a znova sa ponárame do lesa. Naša skupinka sa trhá, pár ľudí to vzdalo na chate a tým zvyšným nestíhame, takže sme tam kde na začiatku - na chvoste pelotónu. A potom, v akomsi zvláštnom deja-vu, dobiehame Jaroslava. Už to nie je ten bodrý chlapík z minulého dňa, vyše 90 kilometrov si vyžiadalo svoju daň. Napriek tomu kráča - vidina cieľa ho ženie rovnako ako nutnosť doraziť v nejakom rozumnom čase na vlakovú stanicu. Veď to už to nie je ďaleko, už je pred nami len jeden kopec.
Ale aký kopec! Cesta sa krúti a krúti, koniec v nedohľadne. A vždy, keď si myslíme, že už sa blížime k hrebeňu, stočí sa zasa niekam hore. Chodník je zablatený, mokrý a ja sa cítim akoby mi niekto vyoperoval z nôh všetky kosti a chrupavky a nahradil ich huspeninou - hlavne členky bolia a mám pocit, že držia len na dobré slovo, akýkoľvek prudký krok alebo pošmyknutie môže skončiť úrazom.
Naveľa, naveľa máme kopec za sebou a zostupujeme do Soblahova. Prekrivkáme cez dedinu a vstupujeme do lesoparku Breziny. Tiahne sa až ku trenčianskemu hradu v úzkom výbežku, zo všetkých strán obklopenom domami. Na mape nevyzerý veľký, no neverte tomu - je priam nekonečný. Kráčame, kráčame, a hoci podľa mapy musíme byť prakticky v centre mesta, všade naokolo je úplné ticho a tma ako niekde na ukrajinskej hranici. Znepokojene pozerám na hodinky, je pol ôsmej a koniec stále v nedohľadne .
Starosti nám začína robiť Jaroslav. Je mrzutý a melie z posledného. My sa síce tiež dopredu prisúvame skôr po paličkách než po nohách, trocha síl nám ale ešte zostalo a radi by sme závod dokončili v limite. Nechceme ale Jara nechať v tomto stave samého, ide noc a bojíme sa, že by si ustlal niekde pod stromom.
Lesopark končí nečakane - v jednom momente sme v lese, potom zídeme po dákych schodoch a ocitáme sa rovno pod hradom na hlavnom námestí. Rýchlych krokom sa náhlime k sokolovni - aj by som skúsil pobehnúť, no vonku je kopa ľudí a tá hanba by za to nestála. Aj tak ale dúfam, že to akýmsi zázrakom stihneme a do cieľa dorazíme v posledných minútach limitu.
Nebudem vás už ale napínať - nestihli sme to, na diplomoch nám svieti čas 24 hodín a 4 minúty. Trocha nás to mrzí, no všetko to prebíja radosť z toho, že to už máme za sebou. A že sme vôbec došli do cieľa - takmer 20 súťažiacich pochod vzdalo. Takže sa celkom spokojní odoberáme na stanicu - bola to celkom zaujímavá skusenosť a možno si ju raz, keď spomienky vyblednú, trúfneme zopakovať, Zatiaľ sa tak ale nestalo - aj po piatich rokoch si to utrpenie živo pamätám.
Počas pochodu som nefotil a tak som, pre lepší čitateľský zážitok, použil fotky Martina Fojtíka, s ktorým sme zdieľali väčšinu trasy kým nám aj s priateľkou nezmizol dakde za Mníchovou Lehotou. Týmto mu ďakujem za ochotu.
