Zaváhame. Túto možnosť sme nezvažovali, koniec koncov len dvaja z nás majú nejaké skúsenosti s jazdením. Pôvodne sme plánovali prejsť z Omala do Shatili pešo. No keď sa nad tým teraz zamýšlame, deň na koňoch, to neznie vôbec zle.. Cena je navyše veľmi prijateľná, len zlomok toho, čo by sme platili doma. Po krátkej debate hlasujeme za kone.
Opúšťame guesthouse a mierime k nášmu táborisku na okraji dediny. Hoci sa už zotmelo, jasne vidíme hory v diaľke. Za nami sa k nebu týči temná silueta kopca posiateho obrannými vežami. Rišo, ktorý si ako jediný z nás sem dovliekol zrkadlovku, sa ho snaží odfotiť. Je to kamarát z výšky a jediný z našej skupinky, koho naozaj poznám. Ešte s nami putujú nerozlučné kamošky Peťa a Kika a ich známy Filip. Dali sme sa dokopy krátko pred týmto výletom vďaka spoločným kamarátom.
Ležím v spacáku a stále tomu nemôžem uveriť. Len včera som večeral s rodičmi v Bratislave a teraz som v odľahlom Tusheti, hlboko v kaukazských horách. Netrvá to však dlho - som stále zničený po noci v lietadle a tak rýchlo zaspávam.
Budíme sa do ponurého rána. Oblaky visia nízko, no to nám nedokáže pokaziť náladu - konečne začína ozajstné dobrodružstvo.
Raňajkujeme diskrétne. Jeme totiž aj slaninu, ktorá podľa miestnych prináša nešťastie a vôbec by sa nemala do Tusheti nosiť. Vždy sa snažím zistiť dopredu niečo o miestach kam sa chystám, no nie vždy som ochotný sa aj všetkým riadiť. Do hôr si vždy beriem slaninu, či už je prekliata alebo nie.
Kone dorazili takmer načas. Čakali sme, že s nami pôjde Irma, no miesto nej s nimi dorazil akýsi mladý muž. Po rusky už nevie, po anglicky ho ešte nenaučili - dôsledok poslednej vzdelávacej reformy. Ani sa nám nepredstavil. Keďže ale kvôli príbehu nejaké meno mať musí, volajme ho Vacho.
Vacho s pomocou miestnych obchendovačov upevňuje naše batohy na kone - každý ruksak balansuje na konskom chrbte rovno za jazdcom. Konečne sme pripravení vyraziť.
Prvé kroky sú “zaujímavé”. Nikdy predtým som na koni nesedel, takže len držím opraty a snažím sa nespadnúť. Nie je to úplne jednoduché, keďže aj keď sa cesta z Omala spúšťa v serpentínach, Vachovi sa to zdá ako zachádzka a dáva si to s nami krížom. Žiadne pokyny sme nedostali a tak len sledujeme, čo robí on. Keď chce koňa popchnúť, kričí “atču”, na zastavenie používa globálne obľúbené “prrr”. Inak ale kone nejak špeciálne usmerňovať netreba - idú proste jeden za druhým.
Po chvíli opúšťame hlavnú cestu a vnárame sa do lesa - skratka do Dartla. Naša cestička sa na hlavnú cestu opäť pripája po pár kilometroch, šplhá sa na lúku zvanú Ghele a následne spúšťa do údolia rieky Pirikiti Alazani.
Touto dobou sa už v sedlách cítime celkom pohodlne a často popchýňame kone do klusu. Je to jednoduché, stačí ich trocha stisnúť pätami. Tiež dosť fotíme, zatiaľ čo uzdu držíme len jednou rukou či dokonca vôbec - ešte pred pár hodinami nepredstaviteľné. Jazdenie je tak ľahké!
Trocha nám akurát vadia naše batohy. Teda, konkrétne mne vadí ten môj. Neustále sa zošuchuje na stranu a ja sa pravidelne musím otáčať a narovnávať ho. A nech ho uväzujeme akokoľvek, odmieta na tom konskom chrbte držať.
Konečne sa v diaľke objavuje dedinka Dartlo. Vyzerá ako miesto z inej doby, priamo zo stránok Pána Prsteňov. Jeho veľkolepé veže sa týčia ako….. no, radšej si to nebudem komplikovať. Dartlo vyzerá takto:
Na okraji Dartla nám Vacho naznačuje, aby sme zosadli z koní. V Tusheti by cudzinci nemali jazdiť cez dediny - ďalšia miestna tradícia, reflektujúca pohnutú minulosť regiónu. Dnes už ale lezgínskych nájazdníkov plne nahradili platiaci turisti a tak je dosť možné, že konkrétne tento zvyk už dlho nevydrží.
Dávame si hodinovú pauzu. Okrem obeda (znova slanina, Bože odpusť) máme aj trocha času na preskúmanie dediny. Vyzerá naozaj krásne, nie je ešte dogabaná prvkami modernej architektúry. Domy sú postavené z kameňa, mnohé majú tradičné drevené balkóny. Na rozdiel od Omala, kde sa už leskne mnoho plechových striech, tie tunajšie sú postavené z bridlice. Neďaleko sú tiež ruiny kostola s nápisom “Ženy, nechoďte sem” (keby dakoho zaujímalo prečo). Naše holky tam nejdú. My hej, no k videniu tam toho príliš veľa nie je.
Čas ísť. Cesta do Parsmy je zarezaná do svahy kúsok nad riekou. Počas našej pauzy sa oblaky konečne rozplynuli a my máme krásny slnečný deň. Všetko je dokonalé. Modrá obloha nad nami, žblkotajúca rieka pod nami, hory všade naokolo.
Stalo sa to asi 20 minút potom, čo sme opustili Dartlo. Išiel som v strede našej skupiny - Peťa,Filip a Vacho asi 20 metrov predo mnou, zvyšok neďaleko za mnou. Išiel som krokom, obdivoval prírodu naokolo, keď do môjho koňa niečo prudko zozadu narazilo. Kôň sa splašil a dal sa do cvalu - hoci som to nečakal, nejako sa mi podarilo udržať sa v sedle. Potom, za pár sekúnd, sme vrazili do skupinky pred nami. Nastal chaos, no ostatným sa podarilo udržať kone pod kontrolou a ten môj bol donútený zastať. A vtedy som uvidel, čo to do mňa vlastne vrazilo.
Okolo nás precválal ďalší splašený kôň. Bol to Rišov belko, no Rišo v sedle nesedel - lietal ako handrová bábika pod konskými kopytami, pretože kôň ho vliekol za nohu zaseknutú v strmeni!
Potom sa stalo veľa vecí naraz. Pamätám si, že Vacho zoskočil na zem a rozbehol sa za splašeným koňom. Pamätám si, že Filip a Peťa zosadli. A pamätám si, ako som pozoroval scénu pred sebu a bezmyšlienkovito opakoval: ”Kurva, kurva, kurva, kurva”.
Moja ďalšia myšlienka bola: “Musím zosadnúť!”. Skúsil som si vyprostiť nohy. A vtedy som zistil, prečo je sakra blbý nápad liezť na koňa v trekových topánkach. Na rozdiel od jazdeckých čižiem majú totiž pevnú a členivú podrážku, ktorá síce drží na skale, no vie veľmi ľahko uviaznuť v strmeni. A presne to sa stalo aj mne. Jednu topánku som oslobodil, druhá sa ale zasekla.
Stačilo by mi len pár sekúnd navyše, toľko času som však nedostal. Môj kôň, keď uvidel chaos naokolo, sa opäť splašil. Obrátil sa sa začal bežať, preč od miesta nehody. A ja na ňom, s jednou nohou voľnou a druhou zaseknutou v strmeni!
Videl som, že je zle. Pustil som opraty a oblapil konskú šiju. Potom sa mi nejako podarilo zastrčiť aj druhú nohu späť do strmeňa - práve včas, pretože kôň prešiel do cvalu.
V sedle som už pár hodín strávil a mal som pocit, že už približne viem, čo môj kôň dokáže. Teraz som zistil, že som sa mýlil. Bolo to niečo úžasné a hrozné, ten pocit, ako sa podo mnou prebúdza tá jedna konská sila a zároveň vedomie, že ju nedokážem ovládať. Nakoniec som sa len držal, ako len šlo a celý čas kričal “prrr”.
Nemohlo to trvať dlhšie ako minútu, hoci mne to pripadalo ako celá večnosť. Nakoniec, asi po 300 metroch sa kôň ukľudnil a zastal. Opatrne som vytiahol nohy zo strmeňov a zoskočil na zem. V myšlienkach som sa hneď vrátil k Rišovi. Bol nažive? Musel som to zistiť, no nebol som si istý, či sa dokážem vyrovnať s tým, čo sa tam odohralo.
Vrátiť sa späť k mistu nehody mi zabralo asi päť minúť. Päť hrozných minút - v živote som sa necítil tak mizerne. Nie som veriaci, no tentokrát som sa modlil. Také to rozpačité “já vím že Bože nejsi ale kdybys třeba byl, tak.. ”
Konečne som sa dostal k našim koňom, ktoré mi dovtedy zakrývali výhľad. Vacho bezducho sedel pri ceste so slzami v očiach. Pozrel sa na mňa a pokrútil hlavou.
Konečne som uvidel Riša - ležal na zemi asi 20 metrov predo mnou. Peťa s Filipom sedeli pri ňom, Kika, tiež viditeľne otrasená, držala kone. Vymenili sme si pohľady.
“Žije?”, spýtal som sa so stiahnutým hrdlom.
“Hej, žije”.
“Niečo vážne?”
“Hádam nie..”
Dal som jej opraty, rozbehol sa k Rišovi. Bol domlátený a doškriabaný, špinavý od blata a krvi. Žiadne z jeho zranení ale našťastie nevyzeralo ozaj kriticky. Peťa s Filipom mu práve obväzovali škaredú tržnú ranu na ruke.
“Rišo!”
Rišo pootvoril oči a bolestivo sa uškrnul.“Možno sme fakt nemali brať tú slaninu”.
_________________________________________________________________________
Pokračovanie nabudúce (stalo sa to v lete 2013). Viac info a fotiek z Kaukazu mám inak tuto na webe či na facebooku (v angličtine)
