So zmiešanými pocitmi beriem do rúk slúchadlo. Naozaj je to polícia. Dozvedám sa, že dvaja žiaci z mojej triedy boli zadržaní pri páchaní trestného činu. A či by som nebola ochotná zúčastniť sa na ich výsluchu na polícii, pretože podľa zákona pri výsluchu maloletých (mali jedenásť rokov) musí byť prítomný nejaký ich zástupca, no a keďže rodičov detí nemôžu zohnať, chlapci navrhli, že by som to mohla byť ja - triedna učiteľka.
To ma teda zaskočilo. Ako to, že rodičov nemôžu zohnať? Policajt mi trpezlivo vysvetľuje, že jeden z chlapcov žije len s matkou, tá má vypnutý telefón, a druhý chlapec má otca v zahraničí a mamu v práci, z ktorej sa nemôže uvoľniť. Že síce chápe, že piatkový večer by som asi radšej trávila v kruhu svojej rodiny než na polícii, ale chlapcov zadržali ešte poobede okolo tretej, teraz je už sedem hodín večer a oni stále nemôžu začať s výsluchom. Takže by som im tým veľmi pomohla. Všetkým.
Nuž čo, pomáhať treba, a tak súhlasím. Policajtovi sa počuteľne uľaví a sľúbi, že po mňa pošle auto. Príde o pár minút. Samozrejme, policajné. Keď doň nasadám, zaregistrujem prekvapený pohľad jedného z mojich žiakov, ktorý práve prechádza okolo. Viem si predstaviť, ako bude dôležito rozprávať, že videl, ako ma odvážali policajti, a decká budú spriadať konšpiračné teórie, čo som asi spáchala. No neviem, či mi to vylepší imidž...
Po príchode na policajnú stanicu som našla dve vyľakané a usoplené deti so stopami sĺz na tvári (hoci ináč sú to "tvrdí chlapi"). Bolo mi jasné, že nech urobili čokoľvek, nemá zmysel im to teraz vyčítať, pohľad na nich prezrádzal, že už to stokrát oľutovali... A tak som im rozdala papierové vreckovky na sople a napolitánky proti hladu (veď od obeda nejedli) a výsluch sa mohol začať.
Bol to jednoduchý príbeh. Chlapci poobede nemali čo robiť, nudili sa, a tak sa bezcieľne potulovali po sídlisku. Dostali sa až k železničnej trati, ktorá vedie okrajom sídliska, a tu dostali "geniálny" nápad: budú hádzať kamene do okoloidúcich vlakov a vyhrá ten, kto bude mať viac zásahov. Pravda, budú hádzať len do nákladných, aby náhodou nezranili niekoho, kto by bol v okne. Ale čo čert nechcel, hneď prvý "súťažný" vlak prevážal autá. Niekoľko úspešných zásahov znamenalo rozbité čelné sklá a ďalšie poškodenia. Ktosi ich pritom videl a zavolal políciu. Tá ich zbalila prakticky hneď, ešte pri trati. A výsledok? Predbežný odhad škôd - stotisíc korún...
Výsluch prebehol bez problémov, podpísala som príslušné dokumenty a mohli sme ísť domov. Bolo desať hodín večer, takže policajti navrhli, že nás odvezú, aby sa deti v noci netúlali samé.
Prvého z chlapcov sme odprevadili až k dverám bytu. Jedenásťročné dieťa ešte ani o desiatej večer nemalo nikoho doma. Druhého vítala vo dverách mama s krikom: "Ty nešťastník, čo si to vyviedol! Teraz na teba budeme všetci doplácať!"
Tá veta mi rezonovala v mysli celý večer. Iste, nie je príjemné dozvedieť sa, že budú platiť nemalú sumu za nerozmyslený čin svojho dieťaťa. Ale naozaj doplácali rodičia na dieťa, alebo platili za svoju ľahostajnosť a nezáujem o to, ako trávi voľný čas... ?
