O našom školstve sa toho už popísalo veľa. Ja by som chcela upozorniť na problém, o ktorom sa zatiaľ nehovorilo a ktorý sa priamo dotýka niekoľkých stovák našich maturantov, ale môže ľahko prerásť aj do celospoločenských rozmerov.
Vyše dvadsať rokov žijem na sídlisku v Devínskej Novej Vsi, kúsok od miesta, kde sa strieľalo. Už týždeň pozorne sledujem všetko, čo sa o tejto udalosti vysiela a píše v médiách - a nevychádzam z úžasu.
V uplynulých mesiacoch som si v dôsledku úrazu užila dostatočne náš zdravotný systém v rôznych oblastiach. Mohla by som o tom aj správu napísať... Na ilustráciu ponúkam niekoľko krátkych príbehov. Upozorňujem, že tieto príbehy sa skutočne stali a podobnosť s reálnymi osobami vôbec nie je náhodná. A aby som predišla sporom o regionálnych rozdieloch: všetky nižšie spomínané zdravotnícke zariadenia sa nachádzajú na území nášho hlavného mesta a sú štátne.
"Dobrou správu já přináším rád..." spieva v jednej zo svojich piesní Vašek Neckář. Aj ja som rada, že môžem priniesť dobrú správu.
Znudene sa prevaľujem v posteli. Čítať sa mi nechce. Filmy ma už nebavia. Rádio ma znervózňuje. Krížovku som vylúštila. Sudoku tiež. Čo tak niečo si zobnúť? Žemľu nie, namrvím si do postele a na omrvinkách sa zle leží. Že by koláč? To nie, budem mať lepkavé prsty. Netrpezlivo sa hniezdim. Čo s načatým dňom?
Máme susedu, čipernú sedemdesiatdeväťročnú pani. A táto dáma sa vybrala na pomaturitné stretnutie po šesťdesiatich rokoch.
Na to, aby sa stalo nešťastie, stačí okamih. Presvedčila som sa o tom na vlastnej koži. A vďaka tomu som mala možnosť sledovať fungovanie nášho zdravotníctva takpovediac zblízka. Keďže téma zdravotníctva sa týka každého z nás, možno moje postrehy budú pre vás zaujímavé...
Všimla som si ich hneď, ako som nastúpila do autobusu: ona a on, vek okolo sedemdesiat. Sedadlo oproti nim bolo voľné, tak som si sadla.
Je horúci letný deň. Vlečiem sa z nohy na nohu, v tejto páľave každý pohyb vyžaduje dvojnásobnú energiu. Pred domom poskakuje dievčatko, obďaleč v tieni pod stromom na lavičke drieme jeho babička. Dievčatko môže mať tak štyri-päť rokov, zdá sa, že horúčavu vôbec nevníma. Je zabratá do svojej "práce".
Hovorí sa, že každý človek má svoj príbeh. Ale svoj príbeh majú aj niektoré veci.
Ešte nedosiahli vek trestnej zodpovednosti, ale už spáchali trestný čin. Majú spoločné to, že trestný čin spáchali z nerozvážnosti. Nemali zlý úmysel, len nedomysleli následky toho, čo robia....
Slovom možno ublížiť, slovom možno obdariť, slovom možno povzniesť človeka... Kedysi som vedela túto báseň naspamäť. A že slovom možno aj prefackať, o tom som sa presvedčila včera podvečer pri nakupovaní.
Škola je miestom, kde by mal človek nadobúdať nové vedomosti. Ale občas môže byť aj miestom dramatických situácií, pri ktorých mráz prechádza po chrbte. Ako učiteľka som to zažila...
Kúpili sme korely. Samčeka sme nazvali Koro. Samička pripomínala držaním tela i pohybmi legendárneho Hrdozobca z filmu o Harry Potterovi a tak dostala krásne meno Hrdozobka, ale všetci sme ju volali familiárne Zobka. Stali sa miláčikmi našej rodiny.
Stála v rade pred pokladňou v potravinách a vypočula si rozhovor dvoch žien, stojacich pred ňou:"Ty kupuješ bonboniéru? Niečo oslavujete?""Ale nie, bude Deň učiteľov, tak pre Dankinu triednu...""To ja sa na to vykašlem. Učitelia, tí sa majú, stále len prázdniny, krátka pracovná doba, práce málo, a len by platy chceli zvyšovať. No ešte to tak, nezaslúžia si..."
Znie to nezmyselne, ale je to tak. Nijako inak sa totiž nedá vysvetliť zadanie, ktoré dostali študenti istej našej vysokej školy. Tu je - vychutnajte si ho:
Na začiatku to vyzeralo ako normálny rodinný výlet. Bola sobota, pekné počasie, a keďže bývame od rakúskych hraníc čo by kameňom dohodil, rozhodli sme sa navštíviť zámok Schlosshof. Vídame ho na rakúskej strane, krásny a lákavý, nuž neodolali sme...
Vrátila som sa z rodičovského združenia. Opäť sa tam horlivo diskutovalo o (ne)používaní mobilov počas vyučovania, o snahe detí natočiť (a často aj vytočiť) učiteľov a videá potom umiestňovať kade-tade. A že kreativita žiactva v tomto smere je nekonečná, o tom svedčí aj moja skúsenosť z doby, keď som učila...
Po nemocničnej chodbe prevážajú pacientku. Žena je vychudnutá, takmer nehmotná a biela ako plachta, ktorou je prikrytá. Má zatvorené oči, vek je ťažké odhadnúť.
Autobusová zastávka kdesi na okraji sídliska. Sychravý deň, uzimení ľudia čakajú na autobus. K zastávke sa blíži hlučná skupinka Rómov - matka s piatimi deťmi. To najmenšie má na rukách, ostatné pobehujú okolo nej a ona ich usmerňuje krikom. Zrejme sa vracajú z obhliadky sídliskových kontajnerov na odpad - zodpovedá tomu obsah igelitových tašiek, ktorými sú nabalení.
