Jedného dňa prerušila vyučovanie v našej škole výzva školského rozhlasu na evakuáciu žiakov. Predpokladali sme, že ide o cvičný poplach - evakuáciu sme z času na čas nacvičovali, vždy nás ale riaditeľ vopred upozornil, kedy to bude, aby sme v tom čase nepísali písomku alebo niečo podobné. Teraz to však bolo bez výstrahy. Ako sa ukázalo, nebol to cvičný poplach. Pred školou stáli policajné autá, psovodi so psami, prišli aj hasiči. Polícia dostala hlásenie, že v škole je bomba.
Žiadna bomba sa samozrejme nenašla, po prehliadke budovy sa deti vrátili do tried a vyučovanie pokračovalo. Na druhý deň sa v škole opäť zjavili policajti a odviedli si jedného žiaka. Bol to on, kto deň predtým volal na políciu a ohlásil uloženie bomby - zo svojho mobilu... Takže polícia nemala problém ho vypátrať. Chlapec sa nestihol čudovať, ako ho tak rýchlo mohli odhaliť, no keďže mal len trinásť rokov, nečakalo ho trestné stíhanie.
Že prečo to urobil? V ten deň mali písať písomku, na ktorú nebol pripravený, a tak si povedal, že tú písomku "preloží" týmto spôsobom na inokedy, aby sa stihol naučiť. Chlapec síce nebol trestne stíhaný, jeho rodičia však museli uhradiť celý výjazd: policajtov, psovodov, hasičov... Vyšlo ich to na niekoľko desaťtisíc korún.
Iný prípad: dvaja chlapci sa popoludní hrali na školskom dvore a zaujalo ich okno kancelárie, v ktorom bola plastová sieťka proti hmyzu. Začali sa dohadovať, či je tento plast horľavý alebo nie je. No a ako sa to dá najlepšie zistiť? Jednoznačne tak, že ho zapália. A to aj urobili.
Plast horľavý bol. A dokonca veľmi. Keďže okno bolo otvorené, od horiacej sieťky sa chytila záclona a od nej zariadenie kancelárie. Nanešťastie v nej práve vtedy nebol nikto, aby požiar uhasil hneď v začiatkoch. Uhasili ho až privolaní hasiči. A to už škoda na zariadení dosiahla slušnú sumu.
Malí podpaľači ešte nemali vek na trestnú zodpovednosť. Spôsobenú škodu opäť museli uhradiť rodičia...
Takto by som mohla pokračovať, podobných prípadov bolo viac. A rodičia spravidla reagovali rovnako: ako to len mohol urobiť! Takto na neho budeme doplácať! Neuvedomovali si, že mohli predísť týmto nepríjemným udalostiam. Deťom sa treba venovať od malička, rozprávať sa s nimi, vysvetľovať, učiť ich rozlíšiť, čo je dobré a čo zlé, čo je správne a čo nesprávne. Skrátka: zabrániť takejto situácii môže len výchova.
A tak na dnešný Deň detí venujem tento článok rodičom. Aby si uvedomili, že je v ich moci vychovať svoje deti tak, aby na ne nikdy nemuseli doplácať - či už v skutočnom alebo prenesenom význame slova...
