Miesto: nemocničná izba
Sestrička prinesie obed. Pacientka na vedľajšej posteli, pani vekom cez osemdesiat, vyberie z pohára zuby, s povzdychom si ich nasadí (zrejme jej príliš dobre nesedia) a rozvážne sa pustí do prežúvania.
O niekoľko minút: sestrička prichádza pozbierať taniere. Stará pani si ten svoj bráni, že jej sa ťažko prežúva a dlhšie jej to trvá.
Sestrička: "No dobre, zastavím sa tu, keď pozbieram ostatné izby. Ale jedzte rýchlo!"
Starenka nasadí závratné tempo žuvania, koľko jej len žuvacie svaly a umelý chrup dovolia. Ale mäso nie je kaša, nedá sa rýchlo hltať.
O niekoľko minút: prichádza opäť sestrička.
Pacientka: "Ešte som nedojedla... Nemohli by ste mi to ešte chvíľu nechať?"
Sestrička: "No, to nejde, my musíme odovzdať taniere do kuchyne, a musí ich byť toľko, koľko sme nafasovali." Zoberie starenke tanier s nedojedeným obedom a zmizne.
Miesto: iná nemocničná izba
Sestrička prichádza pozbierať taniere po večeri. Je nedeľa, večera bola suchá - rožky, šunka, syr.
Sestrička: "Ale veď vy ste vôbec nič nejedli..."
Ja: "Môžete to odniesť, sestrička. Nie som hladná."
Sestrička: "Viete čo? Ja vám to odložím do chladničky. Možno o hodinku-dve vyhladnete a príde vám to vhod. Potom stačí zazvoniť a prinesiem vám to."
Miesto: nemocničná izba
Práve prišiel manžel a ja chcem vstať z postele. Zrazu vidím hmlu pred očami a padám do mrákot. Manžel rýchlo privolá sestričku.
Sestrička (nakukne do dverí, ale prah neprekročí): "To má z toho tepla. Umyte jej tvár studenou vodou."
Odíde bez toho, aby sa presvedčila, či dýcham, či mám pulz alebo nebodaj nejaké iné známky života. No čo, veď som v nemocnici, postará sa o mňa manžel...
Miesto: úplne iná nemocničná izba
Sestrička: "Prišla som vám zobrať krv."
Ja: vyhrniem si rukávy a ponúknem sestričke, aby si vybrala vhodnú ruku.
Sestrička: pohľadom znalca skúma zbierku modrín po predošlých odberoch, nakoniec nájde to správne miesto a zapichne ihlu. "Ale máte tých modrín.."
Ja (rezignovane): "No...keď mi berú krv denne, asi to ináč nemôže byť..."
Sestrička (strčí ruku do vrecka a niečo mi podáva): "Dám vám cukrík? Ako bolestné...?"
Obe sa usmievame.
Miesto: sanitka
Nadišiel deň prepustenia z nemocnice. Okolo desiatej predpoludním dostanem prepúšťaciu správu, ale keďže som ležiaci pacient, nemôžem ísť domov autom, musím čakať na sanitku. Sanitky sa dočkám až o niekoľko hodín, o pol tretej popoludní. Vezieme sa dve - spolupacientka sedí v pojazdnom kresielku, ja ležím na lehátku.
Vodič: "V zákrutách sa dobre držte, aby ste nevypadli. Minule nám pri prudkom zabrzdení jedna pani spadla a zlomila si ruku."
Povzbudivé. Držím sa okraja lehátka ako kliešť.
Sanitka zastavuje. Moja spolucestujúca vystupuje, teda vyložia ju aj s kresielkom a vezú do domu. Býva na ulici, ktorá stúpa do kopca, vodič teda zaparkuje sanitku šikmo - tak, že ležím fakticky dole hlavou. Vonku zúri leto, je tridsaťpäť stupňov, ja čakám nekonečne dlho, kým doručia pacientku na miesto určenia (nikto nie je doma, kľúče od bytu sú u susedy, ktorá si odskočila nakúpiť, treba ju niekde pozháňať) a uvažujem nad dobrými radami v rádiu, že v takýchto horúčavách sa v zaparkovanom aute nemajú nechávať domáce zvieratá, lebo by im to mohlo ublížiť. O pacientoch v sanitke zaparkovanej na slnku, naviac dole hlavou, sa nehovorí.
U som počula o tom, že pacient zomrel počas prevozu do nemocnice. Ale že by mohol zomrieť aj počas prevozu z nemocnice...?
Je mi jasné, že naše zdravotníctvo je finančne poddimenzované. Ale nemyslím si, že by to všetko bolo len o peniazoch. Je to aj o niečom inom - a to sa peniazmi nedá zaplatiť...
