Na izbe nás bolo päť novopečených mamičiek. Všetky šťastné pri pohľade na naše bábätká - len jedna mamička pri pohľade na svoje dieťatko podchvíľou plakala...
Po dvoch dňoch sa zrazu odhodlala a porozprávala nám príbeh, pri ktorom ma ešte aj teraz mrazí...
Keď táto žena otehotnela tretíkrát, povedali si s manželom, že dve deti stačia, že to tretie nechcú. Podstúpila teda interrupciu, zákrok prebehol bez problémov. Nejaký čas po zákroku ale zistila, že niečo nie je v poriadku. Šla na vyšetrenie - a dozvedela sa neuveriteľnú vec: je tehotná... Nie opäť, ale ešte stále! Bola v šoku. Lekári to tiež nechápali, jediné vysvetlenie bolo, že pôvodne čakala dvojičky, jedno z nich pri interrupcii odstránili, ale to druhé zostalo. A tehotenstvo už bolo v štádiu, kedy ďalšia interrupcia neprichádzala do úvahy...
To, čo bolo potom, popisovala ako peklo na zemi. Uvedomovala si, že počas zákroku mohlo dôjsť k vážnemu poškodeniu plodu, ktorý sa mal narodiť. Rozprávala o tom, koľko nocí preplakala v strachu, aké poškodené dieťatko sa jej narodí. Hovorila, že tisíckrát oľutovala rozhodnutie ísť na zákrok. Že aj keby mala mať desať detí, nešla by viac na interrupciu. A že nikdy by nikomu nepriala prežívať to, čo ona prežíva...
Narodil sa zdravý chlapček. A prečo pri pohľade naňho podchvíľou plakala? Pretože, ako hovorila, v jeho tváričke vidí tvár jeho bračeka, ktorého odsúdila na smrť. A ako bude rásť, vždy bude vidieť vedľa neho tieň jeho súrodenca, ktorému nebolo dopriate sa narodiť. Bol by rovnako veľký, mal by rovnaké oči, úsmev... To dieťa s ňou pôjde celý život ako výčitka, pripomienka toho, čo urobila...
Skrátka táto žena sa pozrela do tváre svojho nenarodeného dieťatka.
