"Čo tu robíš tak neskoro? Mama sa bude o teba báť." Viem, že žije len s mamou, nemá otca ani súrodencov.
"Ale nebude, nie je doma," odpovedá chlapec. A dodáva: mama väčšinou chodí domov, keď on už spí. A ráno často odchádza do práce, keď on ešte spí. Na moju otázku, kedy sa s ňou porozpráva, mi vysvetlí, že si píšu maily a posielajú esemesky. Niekedy si telefonujú, keď je niečo dôležité. Je to vlastne taká akoby virtuálna mama...
Skúsila som si to predstaviť: chlapec večer nechá na kuchynskom stole žiacku knižku - ráno ju nájde podpísanú. Bez toho, aby počul od mamy slová pochvaly za dobré známky, aby videl, ako sa spokojne usmeje. Alebo mu pošle esemesku...?
Večer nechá na stole odkaz, že potrebuje peniaze na školskú exkurziu - ráno tam nájde uvedenú sumu. Bez toho, aby sa mama zaujímala, kam ide, čo si má vziať so sebou... Alebo si to vydiskutujú mailom? Opýta sa ho mama cez esemesku, aký mal obed? Či sa dostatočne najedol, alebo mu má na večeru uvariť niečo dobré...vlastne nie, uvariť nemôže, nie je doma. Nemôže sa s ním porozprávať o tom, čo pekné zažil, čo ho potešilo, čo ho trápi, nemá mu ako postrapatiť vlasy a povzbudiť ho, keď sa bojí ťažkej písomky, dodať mu odvahu pred ohláseným skúšaním, byť pri ňom, keď je smutný... Toto sa cez esemesky nedá.
Viem, že je teraz taká doba: rodičia často majú dve zamestnania, aby finančne zabezpečili rodinu. Všetok čas venujú tomu, aby ich deti dostali, po čom túžia. Ale po čom deti túžia naozaj? Spomenula som si, ako sme sa raz pred prázdninami v škole rozprávali o tom, kto si ako predstavuje ideálnu dovolenku, kam by chcel cestovať, čo by chcel vidieť. Zazneli názvy rôznych exotických krajín, a práve tento chlapec ma prekvapil, keď povedal: " Mne by to bolo jedno, kam by sme šli. Ale chcel by som tam byť s mamou. Celý týždeň."
Až teraz som pochopila, prečo.
