Bol to krásny starý meštiansky dom s ozdobami na priečelí. Predali sme ho a odsťahovali sa do iného mesta, ešte keď som bola dieťa. V minulom režime nebola ochrana historických budov prioritou a na výzore domu sa to prejavilo. Nový majiteľ otĺkol ozdobné štukatúry okolo okien, historickú bránu vybúral, pretože sa nemohol cez ňu dostať autom do dvora, a starú kamennú budovu, kde miestnosti mali ešte klenbové stropy, obhádzal brizolitom.
No aj napriek týmto "okrášľovacím" zásahom som dom bez problémov spoznala. Stáli sme na ulici a ja som deťom ukazovala, za ktorým oknom bola spálňa, kde bola detská izba a kde kuchyňa - a vtedy nás oslovil okoloidúci muž, či niekoho hľadáme. Iba spomienky, odpovedala som s úsmevom, a tu sa ukázalo, že je to súčasný majiteľ môjho rodného domu. A pozval nás ďalej...
Stroj času existuje. Vošla som do dvora - a opäť som tým maličkým dievčatkom, ktoré práve zdupotalo dole schodmi a vybehlo na dvor, pokrytý kamennými platňami, na ktorých som si neraz rozbila kolená pri pádoch. Okolo nôh sa mi obtiera naša mačka Miňa, pohladím ju a prejdem do záhrady. Záhrada je veľká, sú v nej ovocné stromy i zeleninové hriadky, vzadu pri plote je hojdačka. Chvíľu sa hojdám, potom ma to omrzí a prebehnem do altánka, nazývaného filagória. Steny sú vnútri polepené pohľadnicami. Skúmam tie cudzie krajiny a rozhodnem sa, že keď budem veľká, budem cestovať po svete.
Z drevárne počujem údery sekery. Zastanem vo dverách a sledujem dedka, ako rúbe drevo. Môj tieň dopadne na klát, on zodvihne hlavu a usmeje sa na mňa. Opätujem úsmev a sledujem zrnká prachu, víriace vo vzduchu a žiariace v slnečných lúčoch prenikajúcich cez štrbiny doštenej steny. Predstavujem si, že niekde hore na obláčiku sedia anjeli a sypú ten zlatý prášok, aby nám urobili radosť. Volá ma babička. Dostanem kus chleba s maslom a šípkovým lekvárom. Obhryziem najprv kôrku po obvode krajca a mäkkú striedku si nechám na koniec. Lekvár je riedky a steká mi po prstoch. Chcem si ich umyť, kohútik nad umývadlom je ale vysoko, ledva dočiahnem. Voda mi steká po rukách a vteká do rukávov zodvihnutých rúk. Spoza plota kričí suseda Petrovičová, že nad dvorom krúži jastrab a máme si dať pozor na kurence, lebo im už včera jedno uchmatol. Opäť ma volá babička. Pôjdeme k Dobošovcom. Pán Doboš je včelár a babička od neho zvykne kupovať med. Med je liek hádam na všetko. Idem ochotne, pani Dobošovú mám rada, vždy sa usmieva a dá mi nejakú sladkosť...
Stroj času existuje. Urobím krok - a som späť v dvadsiatom prvom storočí. Do večnosti odišli babička s dedkom, včelár Doboš so ženou i suseda Petrovičová. Stojím na dvore zarastenom trávou, kamenné platne nevidno, ale ja viem, že tam sú. Viem, že pod vrstvou brizolitu dýcha starý dom, krásny a dôstojný. Dreváreň už neexistuje, ani hojdačka s altánkom. Záhrada vôbec nie je taká veľká, ako v mojich spomienkach. Svet očami dospelého je akýsi menší...
Tento stroj času má v sebe každý z nás - spomienky, zasunuté hlboko v priečinkoch pamäti, odkiaľ občas náhle vyplávajú a my s prekvapením spoznávame tváre ľudí, na ktorých sme už dávno zabudli. Ľudí, ktorých sme stretli, ktorí s nami šli kus cesty naším životom, alebo sa nám cesty len tak na chvíľu skrížili. Ľudí, ktorí nás možno určitým spôsobom ovplyvnili, poznačili... A stopy ktorých niekedy nesieme v sebe po celý život.
