Vybrali sme sa na rodinný výlet na bicykloch. Šli sme po cyklistickom chodníku, syn nás predbehol a šiel niekoľko metrov pred nami. Oproti šla na bicykli žena, vedľa nej bežal doberman, len tak voľne, bez náhubku a bez vodítka. So synom sa míňali na zúženom mieste chodníka, takže sa minuli dosť natesno, ale k zrážke nedošlo. Pes to však zrejme vyhodnotil ako ohrozenie, zaútočil na syna a pohrýzol ho do stehna. Žena psa privolala a vzápätí sa rozkričala na syna, že ako to jazdí, vraj mohol spôsobiť kolíziu.
Medzitým sme dorazili na miesto aj my s manželom a až keď žena zistila, že chlapec nie je sám, prestala naňho vrieskať. Uistila nás, že pes je očkovaný a dala nám svoju adresu aj telefónne číslo.
So synom sme šli do nemocnice. Na chirurgii mu ranu ošetrili a poslali nás na infekčné. Tam sme sa dozvedeli, že do dvoch dní treba predložiť potvrdenie veterinára o tom, že pes je zdravý, v opačnom prípade musia syna hospitalizovať a podávať mu vakcínu proti besnote.
Zatelefonovali sme teda dotyčnej panej a vysvetlili situáciu. Ona nám oznámila, že jej pes ešte nikdy nikomu neublížil, je čistokrvný s rodokmeňom, absolvoval všetky potrebné očkovania a je pod pravidelným lekárskym dozorom, takže je všetko v poriadku. A musí nám stačiť jej slovo, pretože ona nemá čas ani chuť trepať sa na druhý koniec mesta k veterinárovi a navyše vystavovať psa stresu zo zbytočného vyšetrenia. A zložila.
Chvíľu trvalo, než nám došlo, čo to vlastne znamená, a kým sme to predýchali. Fakt, že dieťaťu hrozí zbytočná hospitalizácia a následné podávanie vakcíny, o ktorej sme počuli, že má rôzne vedľajšie účinky a je aj bolestivá, na ňu vôbec nezapôsobil. Skúšali sme jej volať znova a znova. Bezvýsledne. Rozhodli sme sa pre osobnú návštevu. Na uvedenej adrese sme našli peknú vilu s veľkou záhradou, celkom dobre som si tam vedela predstaviť onoho dobermana, ako leží na zamatovom vankúši a žerie zo striebornej misky. Nikto však nebol doma. Alebo aspoň nikto nám neotvoril...
Vymedzený čas pre donesenie potvrdenia, ktoré by odvrátilo synovu hospitalizáciu, však plynul. S manželom sme uvažovali, že sa obrátime na políciu s prosbou o pomoc. Predstava, že ich požiadame o predvedenie psa na vyšetrenie, mi pripadala absurdná, ale na druhej strane polícia má chrániť zdravie a majetok občanov, a v tomto prípade o zdravie išlo...
Ešte sme urobili posledný pokus o telefonický dohovor. Tentokrát sme mali šťastie, zodvihol to manžel dotyčnej panej. Po vysvetlení situácie ochotne súhlasil, že privedie psa k veterinárovi. A tak sme sa stretli u zverolekára. Ten psa prehliadol, napísal príslušné potvrdenie a my, celí šťastní, sme ho rýchlo zaniesli do nemocnice.
Tam nám oznámili, že je to v poriadku, ale pes musí vyšetrenie absolvovať ešte raz, po uplynutí určitej doby, či sa u neho časom neprejavia príznaky ochorenia. Mali sme obavy, ako to dopadne tentoraz, ale s druhým vyšetrením už problém nebol. Dokonca sa dostavila so psom osobne dotyčná dáma. Na pozdrav precedila niečo cez zuby a sadla si do opačného kúta čakárne. Celý čas, kým sme tam sedeli, som čakala od dotyčnej panej nejaký normálny ľudský prejav: či už ľútosť nad tým, čo sa stalo; či ospravedlnenie za bolesť a strach, ktoré prežil syn; či záujem o to, ako sa má chlapec, ako sa mu hojí rana... Čakala som márne.
Dostali sme od veterinára príslušné potvrdenie, zaniesli ho do nemocnice a tým to celé skončilo. Ostal vo mne ale čudný pocit. Nie, nebojím sa psov, naopak, mám ich rada. Viem, že pes predstavuje hrozbu pre svoje okolie len do tej miery, do akej mu to umožní jeho majiteľ. A preto nie zo psov, ale z niektorých psíčkarov mi občas naskakujú zimomriavky...
